ŽIAR NAD HRONOM. Žiarčan miluje prírodu a od malička sa venuje vysokohorskej turistike. So svojím koníčkom začínal najskôr v Nízkych a Vysokých Tatrách, no časom sa odhodlal prekonať oveľa náročnejšie cesty. Naposledy bol v exotickom Gruzínsku, kde vystúpil na Tetnuldi (4 858 m) a Kazbek (5 047 m).
Ako ste sa dostali do Gruzínska. Výstup bol veľmi náročný, nebezpečný?
– Zavolal ma kamarát Marek, s ktorým chodím aj do Tatier. Keď má človek isté skúsenosti, dá sa to zvládnuť. Samozrejme, musí mať aj dostatok šťastia. Prioritou bol u nás výstup na vrch Tetnuldi. S aklimatizačnými túrami sme začali v okolí vrchu Ushba. Pohybovali sme sa vo výške okolo tritisíc päťsto metrov nad morom.
A čo vo vyššej nadmorskej výške. Nemali ste nejaké problémy?
– Problémy s dýchaním začínali na Tetnuldi približne vo výške 4 500 metrov. Cítil som, že som unavený a tie pauzy museli byť častejšie. Náročné to bolo hlavne od výšky štyritisíc tristo metrov, kde začínal záverečný hrebeň na vrchol. Práve tam boli úseky, na ktorých sme si museli dávať pozor. Išlo o exponovaný traverz, ktorý sa skladal zo starého ľadu, na ktorom bol napadaný nový sneh. Nebolo to tam veľmi stabilné a mali sme čo robiť.
Aký ste mali pocit, keď ste vystúpili na vrchol Tetnuldi?
– Neopísateľný, plakal som od šťastia. Naplánovali sme si, že vystúpime za tri dni, no podarilo sa nám to za dva. Možno aj preto to bolo také náročné. Zaujímavé je hlavne to, že tam nebol skoro žiadny turista ako napríklad na Mont Blancu. Na vrchole nebol nik. Človek mal potom pocit takej samoty.
Tetnuldi je na dosah. (zdroj: archív - Filip Zvara)Chodia Európania bežne na výstupy do Gruzínska?
– To áno, napríklad na Kazbek, ale málokto si vyberie práve výstup na Tetnuldi. Sú cestovné kancelárie, ktoré organizujú takýto výstup, ale nie je to pre každého, človek musí mať skúsenosti s vysokohorskou turistikou.
Prekvapilo alebo zaskočilo vás pri výstupe niečo?
– Cestu sme si prešľapávali sami, nebol tam žiadny chodník. Trasu sme nepoznali, jediné čo sme mali, bola stará mapa od kamarátovho dedka. Tá bola neprehľadná, bolo v nej len jednoducho napísané, kade máme ísť. Báli sme sa však aj trhlín, teda priepastí, ktoré vznikajú pri zliezaní ľadovca z kopca. Nebezpečné sú hlavne neviditeľné, môže sa vám zdať, že idete po snehu, no zrazu sa prepadne, čo sa nám párkrát stalo.
Zaujalo vás ešte niečo?
– Voľne pasúce sa býky, kone či svorky psov. Gruzínsko je skutočne zaujímavá krajina, kde však stále chodí veľmi málo turistov. Človek by si myslel, že je to zaostalá krajina, ale to nie je úplne pravda. Štát dáva peniaze do tých najväčších miest a na tie menšie ako keby nevychádza. Miestami som mal pocit, že sme niekde na konci sveta, no potom sme prišli do mesta a všade boli mrakodrapy ako v Dubaji. Sú tam tiež nádherné palmové riviéry a pláže, na ktorých je však len minimum ľudí. Je to krásna krajina, je tam more a teplo. Navyše, po pár kilometroch nájdete obrovské hory a vrchy.
Koľko vás to celé vyšlo?
– Veľmi lacno, možno štyristo eur a bol som tam tri týždne. Spali sme však v stanoch a pohybovali sme sa hlavne stopom. Napriek tomu si myslím, že je to lacnejšie ako hocijaká iná destinácia. Napríklad, liter miestnej pálenky 'Čača' tam stojí asi euro. Kúpiť sa však dá len na miestnych trhoch. Chlieb tam bol tiež lacný a navyše, chutnejší ako u nás. Dlho vydržal čerstvý. Ak majú ľudia chuť niekam vyraziť a nevedia kam, rozhodne im odporúčam práve Gruzínsko. Okrem mora a vrchov sú tam aj hrady, zámky a skvelé jedlo.
A čo ľudia. Akí boli?
– Priateľskí. Rozprávali sme sa s nimi po rusky. Zaujímavé je, že Rusov nemajú radi. Chcú sa dostať do Európskej únie, všade sú vyvesené európskej vlajky.
V minulosti ste vystúpili tiež na Mont Blanc, ktorý má 4 810 metrov. Ako si spomínate na túto expedíciu?
– Dojmy sú rôzne. Vybral som si jednu cestovnú kanceláriu, ktorá však nemala potrebné licencie. Vo výške 3 100 metrov prileteli francúzski policajti, ktorí povedali, že musíme ísť všetci dole. O šiestej ráno sme mali pobaliť stany a zostúpiť. S kamarátom nás však napadlo, že ho zakopeme a budeme pokračovať ďalej. Štyria sme v ceste pokračovali a nakoniec sa nám to aj podarilo.
Na Mont Blancu. (zdroj: archív - Filip Zvara)A čo sa vlastne stalo. Prečo vás Francúzi posielal naspäť?
– Bolo nás tam strašne veľa a myslím, že aj veľa neskúsených ľudí. Policajti tam majú takú bunku a sledujú časť hory, z ktorej padá množstvo skál. Všimli si, že inštruktori neboli kvalifikovaní horskí vodcovia. Povedali, že to nejdú riešiť, ale museli sme ísť dole.
Predsa. Nebáli ste sa ísť na vrchol sami?
– Ani nie, mal som cestu dosť naštudovanú a pri tom množstve turistov a vyšliapanom chodníku sa nebolo kde stratiť.
A čo najvyšší vrch na svete Mount Everest. Čo musí mať človek, aby vyšiel práve naň?
– V prvom rade peniaze. Everest je komerčný kopec, na ktorý sa ľudia dostanú aj za pomoci druhých. Výstup je však úplne o niečom inom. Človek si musí určiť svoj vlastný cieľ, ktorý chce zdolať a keď sa mu to podarí, zaplavia ho neopísateľné pocity šťastia. Nie vždy to musí byť práve ten najvyšší kopec. A práve pre toto mám rád vysokohorskú turistiku.
