KREMNICA. Letecký šport ho zaviedol do rôznych kútov sveta. Medzi tie najexotickejšie destinácie patria Nepál či Juhoafrická Republika.
Paragliding sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia vyvinul z parašutizmu. Dôvod bol prostý, finančný. Ľudia nemali peniaze na to, aby si zaplatili lietadlo, z ktorého zoskočia. Preto začali skákať z kopca a práve Juraj je jedným z nich.
Mohli by ste na začiatok priblížiť, aký je princíp paraglajdingu?
– Jednoducho, rozbalím si padák a rozbehnem sa z kopca a ďalej využívam už len vietor a vzostupné prúdy. Kráľovskou disciplínou tohto športu je let na vzdialenosť, teda víťazom je ten, kto doletí najďalej. Kategórii je však viacero, let na presnosť pristátia či akrobacia.
Od kedy sa tomuto športu venujete vy?
– Mal som šesť rokov, keď som začal. Na Slovensku lieta približne 1 500 ľudí. V poslednej dobe sa venujem špeciálnej kategórii, v ktorej sa len nelieta, ale aj chodí – takzvaný Hike&Fly. Princípom je prejsť za niekoľko dní celé pohoria. Keď sa nedá lietať, snažíš sa prebehnúť čo najďalej, ísť môžeš len od východu do západu slnka. Organizátori to zistia podľa GPS, sledovať to ľudia môžu naživo aj doma za počítačom. Preteky trvajú viac dní, najzaujímavejšie sú na tom tie zvraty, neočakávané príbehy.
Predsa, ľudia môžu tento šport vnímať ako dosť nebezpečný.
– Niečo na tom asi bude, ale tie zážitky sú neopísateľné. Na väčšine pretekov je zakázané lietať nad oblačnosťou, vždy musíš vidieť zem, pretože by si mohol naraziť do terénu či do iného lietadla, paraglidu a dolámať sa. Na pretekoch v Bulharsku – Stará Planina sa však táto situácia vyskytla a organizátori nám povolili lietať aj v mrakoch. Pred nami boli búrky, blesky a nebolo mi všetko jedno. Hlavou mi prebiehalo, či som sa rozhodol správne a či mám šancu prežiť, pretože smrteľné úrazy sa stávajú práve v búrkach. Búrka ťa môže vytiahnuť tak vysoko, že nebudeš môcť dýchať a zmrzneš, alebo ťa oplieska o zem. Bol som v búrke vo výške osemsto metrov a odhadol som to správne, do cieľa som doletel, zhrabol tretie miesto a ušetril nohám dvadsať kilometrov asfaltu.
Pohľad na Jurajov let a nádhernú scenériu. (zdroj: archív - Juraj Koreň)Viete o nejakých takých prípadoch?
– Na jedných pretekoch v Austrálii šlo o veľa. Každý chcel vyhrať a troch vtiahla búrka. Jednu babu našli a jej najvyšší bod bol 9 997 metrov. Polku letu si nepamätala a mala omrznuté prsty, uši či tvár. Ďalší dvaja už také šťastie nemali. Jedného našli dolámaného na zemi a ďalšieho nenašli vôbec, búrka ho musela zaviať niekde do oceánu. Vždy je to však iba o tom, na čo si človek trúfne. Treba byť opatrný.
Jednou z najexotickejších krajín, ktorú ste navštívili je Nepál.
– Do Himalájí som sa dostal úplne náhodou. Do príručnej batožiny som mohol zobrať len dvadsať kíl. Zobral som si stan a spacák s tým, že chcem preletieť dvesto až tristo kilometrov po hlavnom hrebeni. Cez deň som lietal a večer som si hľadal miesto, kde prespím. Na každý deň som si naplánoval približne päťdesiat kilometrov. Nebolo to veľmi náročné, no bola to trasa, akú skoro nik neletel. Všetci ma presviedčali, že je to ťažké, no ja som v prvý deň zaletel deväťdesiat a na druhý stoštyridsaťpäť kilometrov. Išlo o rekord, ktorý ešte nikto v Nepále nezaletel.
Ako ľudia v Nepále žijú?
– To je iný svet. Nikam sa neponáhľajú, starajú sa len o svoju úrodu. Žijú však v chatrčiach, pretože je tam veľká materiálna chudoba. Tí ľudia sú však bohatí duchom. Všetci boli veľmi milí, i keď som im často nerozumel, lebo v zapadnutých dedinách nehovorili anglicky. Boli veselí a raz mi dali kvietky. Zaskočilo ma však to, keď jedinú lúku, kde som stanoval, zapálili. Neskôr som však zistil, že to nebolo naschvál, ale že jednoducho vypaľovali starú trávu, aby lepšie rástla. Celý padák som mal potom od popola. Musím však povedať, že sa mi tam lietalo veľmi dobre. Jediný problém bol, dostať sa na kopec, pretože sú strašne vysoké.
(zdroj: archív - Juraj Koreň)Môžete uviesť ešte nejakú „pikošku“ z Nepálu?
– Nikdy nezabudnem na cestu autobusom. Boli sme po dvaja na sedadlách a ďalších štyridsať ľudí na streche, všetci mali so sebou zvieratá, zeleninu a podobné veci. Dvakrát sa nám zapiekli brzdy. Šofér mal chlapa, ktorý mu klopal, kde je krajnica. Keď klopal rýchlo, boli sme blízko, keď pomaly, ďaleko. Tam nemajú zvodidlá, nič.
A čo Dračie Hory v JAR. Aj tam, že to bolo divoké a podarilo sa vám vyhrať.
– Áno. Pretekal som tak isto, pešo s padákom. Tiež to však bola obrovská divočina, tá časť planéty je takmer nedotknutá. Tam nie sú skoro žiadne cesty, signál, ľudí tak päť aj pol a aj to z kmeňa Zulu. Časť, kde sme pretekali sa volá Dračie hory, tvoria hranicu JAR a Lesotha, nás tam bolo osemnásť bláznov. Dalo sa však pretekať aj na pešo alebo bicykloch. Strach sme mali najmä z miestnej fauny – šakalov. Keď nám v noci zavíjali, trochu som sa bál. Pred pretekmi nám organizátor povedal, že sa nemáme zraniť, pretože najbližší vrtuľník bol až v Johannesburgu.
(zdroj: archív - Juraj Koreň)Mohli by ste priblížiť aj preteky cez Pyreneje, na ktorých ste boli ako jediný Slovák?
– Sú to druhé najväčšie preteky na svete, tiahnu sa od Atlantiku po Stredozemné more a majú 470 kilometrov. Súťažilo 31 tímov z celej zemegule, ja som obsadil šieste miesto. Zažil som tam silný vietor, dážď, búrky a strach, no všetko dobre dopadlo. Na konci som bol strašne zničený, zapálili sa mi oči a mal som strašné otlaky. Bol som hrozne vyčerpaný, schudol som osem kíl, ale stálo to za to. Na pešo som prešiel približne dvesto kilometrov.
Zažili ste množstvo zážitkov. Máte však predsa ešte nejaký cieľ?
– Chcel by som každé jedno pohorie na svete preletieť na padáku. To je však cieľ na ďalších štyridsať rokov, i keď to je na ňom to pekné. Chcel by som letieť nad Pamírom, Andami, Karakoramom a mnohými ďalšími.
