NOVÁ BAŇA. „Čau Jaro, počul som, že už nikdy nebudeš chodiť,“ znel pozdrav Jaroslavovho kamaráta, ktorý ho prišiel pozrieť do nemocnice, kde sa zotavoval po náročnej operácii.
„Polhodinu som ho potom presviedčal, že to nie je pravda,“ začína svoje rozprávanie Jaroslav, ktorého život v jednej sekunde zmenila nešťastná náhoda.
Aj napriek svojmu ťažkému osudu sa nevzdal a bojuje ďalej a každým dňom dokazuje svojím nákazlivým optimizmom ostatným ľuďom, že byť hendikepovaný neznamená byť menejcenný.
Život mu zmenila nešťastná náhoda
Od svojich piatich rokov hrával Jaroslav futbal, jeho veľkým snom bolo stať sa telocvikárom. Jeho život sa však zmenil od základov v roku 1997, keď nastúpil na základnú vojenskú službu v Novom Meste nad Váhom.
„Po 27 dňoch vojenskej služby sme mali pravidelné cvičenie, kde ma spolucvičiaci požiadal, aby som mu natiahol chrbticu. Postavili sme sa chrbtami oproti sebe. Ja som ho zohol, to isté spravil aj on mne, no ja som to vôbec nečakal. Ako som dával ruky od neho preč, zrazu som cez neho prepadol a zlomil som si krčnú chrbticu,“ opisuje zlomový okamih vo svojom živote Jaroslav.
Trvalo len 15, 20 sekúnd, kým úplne ochrnul. Nemohol hýbať nielen nohami, ale aj prstami na rukách. Nakoľko sa v čase cvičenia vojaci nachádzali na lúke, pomoc si Jaroslav organizoval sám. „Všetci zostali v panike, tak som im povedal, aby išli do hory a z maskáčov a konárov mi vyrobili provizórne nosidlá, aby ma vyniesli na hlavnú cestu,“ ďalej opisuje desivé okamihy.
Na ceste sa im našťastie podarilo stopnúť okoloidúce auto, ktorého ho previezlo na útvar, odkiaľ putoval rovno do nemocnice. Z tej ho presunuli do nemocnice v Trenčíne. „Matne si pamätám, že keď ma nakladali do sanitky, snažili sa udržať moju pozornosť, aby som nezaspal,“ hovorí.
Z Trenčína ho previezli do Bratislavy, kde ho do piatich hodín operovali. Podľa lekárov mal Jaroslav šťastie v nešťastí a pri zranení sa mu nepretrhla miecha. Tá však bola z jednej strany potlačená o dvanásť milimetrov, a tak má dodnes motoriku na pravej strane tela horšiu ako na ľavej.
Aby toho nebolo málo, začali ho trápiť 42 stupňové horúčky. „V tej dobe v Hradci Králové zasadal európsky kongres anesteziológov, kde mi zistili, že mám dýchací nerv napadnutý vírusom. Zmenili mi lieky a priamo z nemocnice som na deväť mesiacov putoval do Kováčovej,“ dodáva Jaroslav s tým, že práve rehabilitácie v tomto zariadení mu veľmi pomohli.
Na žiadosť jeho otca, ktorý sa obrátil priamo na vtedajšieho ministra obrany, mu jeho pobyt v zariadení o tri mesiace predĺžili. Krátko po rehabilitácii začal chodiť bez pomoci aj hýbať prstami na rukách.
Hendikep? Žiadny problém
Čas, ktorý strávil v nemocniciach, bral s nadhľadom. Dokonca si z neho odniesol aj rôzne úsmevné príhody. „Raz ma prišla pozrieť moja teta, ktorá mi doniesla noviny. Na konci postele som mal ovládač od polohovania postele. Ako sa tak cezo mňa cez posteľ nahla, aby mi podala vodu, stehnom omylom stlačila ovládať na polohovanie a ja som sa s posteľou začal zaklápať dovnútra. Viete si predstaviť, ako moja teta v tom momente začala panikáriť,“ hovorí s úsmevom Jaroslav a pokračuje v rozprávaní veselých historiek ďalej.
„V Kováčovej sa zas robili také veci, že sa amputovaným chlapcom schovávali nohy (protézy), s ktorými sa potom hral hokej. Alebo som bol na izbe s jednonohým mužom a rozprával som sa s ním. Vtom prišiel ďalší, beznohý invalid, totálne nahnevaný. Keď sme sa ho spýtali, čo mu je, naštvane odvetil, že sa už na všetko môže vykašľať a vyskočí z balkóna. Vtom mu ten jednonohý hovorí, že kde by skákal, keď nemá nohy,“ pokračuje.
Aj ďalšia z jeho historiek hovorí o tom, ako ľudia s hendikepom dokážu brať veci s nadhľadom a mnohí by si z nich mali zobrať príklad. „Bola medzi nami pani, ktorú zrazil vlak. Prišla o obe nohy aj jednu ruku. Raz sme sa tak bavili, kto na čom ušetrí. A nevyhral nik iný ako ona, keď nám povedala, že si ani nevieme predstaviť, koľko laku na nechty ušetrí,“ rozpráva príhody Jaroslav.
Jeho entuziazmus a láska k športu mu zostali dodnes. Krátko po úraze sa začal venovať spoločenským tancom na vozíku. Je dokonca jedným zo zakladajúcich členov Slovenského zväzu tanečného športu na vozíku. Stal sa päťnásobným majstrom Slovenska, na majstrovstvách sveta v Japonsku sa mu podarilo získať úctyhodné piate miesto.
Auto už má vyhliadnuté
Šťastné okamihy však roky striedali aj tie smutné. Dva roky po tom, ako sa zranil, prišiel o matku. O dva roky nato sa oženil, no jeho šťastie netrvalo dlho. Krátko po svadbe umrel jeho otec.
Do tretice mu rana osudu prihrala moment, keď musel doma resuscitovať vlastnú manželku. Tú sa mu však našťastie podarilo prebrať z bezvedomia a dnes si spoločne nažívajú v rodinnom dome po rodičoch, ktorý spoločne rekonštruujú.
Ani s peniazmi to nemali vždy ľahké.
„Keď sme sa sem presťahovali z bytu, chodil som na šrotovisko, kde sa mi podarilo zarobiť nejaké peniažky, za ktoré som kúpil potraviny. Mám šťastie, že moja žena vie variť tak, že z mála surovín vyčaruje úžasné jedlo,“ hovorí. Aj napriek neľahkej životnej situácii sa však Jaroslav na svoj osud nikdy nesťažoval. Ako skromne hovorí: „Kto to dnes má ľahké?“
Väčšinu vecí zvláda úplne sám. Kam potrebuje, premiestni sa autom, v ktorom má odložené barle. Jeho auto je však už vo vysokom štádiu rozpadu, a tak by sa mu zišlo nejaké novšie, hlavne v lepšom technickom stave. To si však bude môcť onedlho zaobstarať vďaka benefičnému koncertu s myšlienkou Spoločne pomôžeme, ktorý sa nedávno konal v Novej Bani.
Tam sa pre jeho rodinu podarilo vyzbierať 1 500 eur. Peniažky pribúdali aj počas koncertu, a tak si spoločne s ďalšou rodinou budú môcť rozdeliť ešte 856 eur. Jaroslav si po nehode auto nemenil, všetko má na ručné riadenie, aby mu pracovali nielen ruky, ale aj nohy.
„Sem-tam sa stane, že noha ide neskoršie, ale zvládam to,“ hovorí. Na invalidnom dôchodku je už 19 rokov, a tak sa občas stane, že si zažartuje s dôchodcami, ktorí sú na dôchodku kratšie. Nákazlivý optimizmus z Jaroslava priam vyžaruje a do budúcna má okrem auta a rekonštrukcie domu aj mnoho ďalších plánov.
„Chcel by som sa venovať historickým, starším vozidlám. Zobrať barle a trabantík a ísť na nejakú jazdu,“ prezrádza s úsmevom Jaroslav, ktorý na vozíku splavoval Dunajec. A aký je jeho recept na večný optimizmus?
„Z ničoho si nerobiť ťažkú hlavu. Človek sa nemá nikdy vzdávať. Viete, to je ako tá žaba, ktorá trčí bocianovi z úst a snaží sa z nich vymaniť,“ dodáva Jaroslav s úsmevom.
