KREMNICA. Kniha prianí – tak sa nazýva zbierka básní kremnickej autorky Kataríny Poláškovej, ktorá uzrela svetlo sveta nedávno.
Netradičný krst knihy bol súčasne oslavami Katkiných 33. narodenín, rodina ju vydaním zbierky chcela prekvapiť. Nepochybne to bol jeden z najkrajších darčekov pre večne usmiatu mladú ženu, ktorá sa musí od detstva vyrovnávať s hendikepom.
Narodila sa predčasne, diagnostikovali jej detskú mozgovú obrnu. Doma sa pohybuje za pomoci chodítka, pri prechádzke po meste používa rodina vozíček. Katka priznáva, že keď zazrela zbierku svojich básní, na chvíľu stratila reč:
„Maminka ju pripravovala tajne po večeroch. Veľmi som sa z nej tešila a bola som nesmierne dojatá,“ hovorí.
Názov Kniha prianí nie je náhodný: „Život je ako kniha mojich prianí a želaní. Sú tam básne o priateľstve, láske, o živote, o problémoch postihnutých ľudí, o mne samej,“ dodáva s tým, že prostredníctvom básní sa snaží vyjadriť svoje pocity, náladu, radosť, ale aj sklamanie a hnev.
„Mamina to doplnila aj mojím stručným životopisom, obohateným fotkami od môjho detstva, cez školu a učňovku. Zaradila do knihy najdôležitejšie okamihy môjho života, čo pre mňa veľmi veľa znamenali. Mala som z toho veľkú radosť.“
Katka so svojou zbierkou básní. (zdroj: Archív rodiny)Poézia si ju našla uprostred zimy
Básne začala písať od svojich pätnástich rokov a nazbieralo sa ich za ten čas neúrekom. Výber do zbierky robila mama Alenka, ktorá sem zaradila staršie aj nové básne.
Na Katkinu prvú báseň si dobre pamätá dodnes: „Bola to báseň o zime. Vznikla krátko pred Vianocami, krásne snežilo, no Katka sa nudila. Tak som jej odhrnula záclonu na okne a povedala som jej, nech sa pozerá von ako krásne sneží a nech napíše o tom báseň. A tak to všetko začalo.“
Kniha prianí je síce prvou samostatnou publikáciou mladej poetky, no Katkine básne už vydali napríklad v zbierke básnickej a prozaickej tvorby, ktorú zostavili z tvory autorov s telesným postihnutím. V roku 2011 to bola zbierka Umenie slova a o rok neskôr Myšlienky do dlaní.
Zbierky vydal Slovenský zväz telesne postihnutých.
Život je pre ňu nekonečnou výzvou
Katka žije striedavo v Kremnici a v zariadení sociálnych služieb Nový domov v Prievidzi. Na každý víkend chodí domov a vždy sa na to teší.
Predsa len, hoci v Prievidzi má kamarátov a pochvaľuje si tamojšiu starostlivosť, doma je doma. Má tu zázemie a milujúcich ľudí – mamu, otca, brata.
Napriek zdravotnému hendikepu je plná života a radosti. Miluje hudbu, vie sa vyblázniť pri každej príležitosti a vždy sa teší, keď pripravujú v Prievidzi program:
„V zariadení vždy na nejakú príležitosť pripravujeme program pod vedením našej tety Darinky. Vždy sa na to veľmi tešíme a s radosťou nacvičujeme. K mojim najnovším záľubám patrí maľovanie mandál, čo ma veľmi baví. Tiež veľmi rada pletiem náramky z gumičiek, alebo tiež rada robím z nažehlovacích korálok rôzne podložky. No a samozrejme – veľa čítam.
Katka s bratom Jakubom a jeho priateľkou Luckou na koncerte Boney M. (zdroj: Archív rodiny)Pre blízkych je rodinným slniečkom
Mama o Katke hovorí, že bola a je ich slniečkom: „Ako dieťa bola veľmi dobrá, skromná a myslím si, že jej to aj zostalo. Samozrejme, občas má aj zlé dni, ako každý. Je veľmi spoločenská, rada sa zabáva. Je proste taká istá ako ostatní mladí ľudia, akurát že možnosti slobody má obmedzené a je odkázaná na nás, čo ju neraz hnevá,“ prezrádza mama.
Katka má veľmi veľa priateľov, väčšinu ale len na internete. Tí naozajstní kamaráti jej však podľa mamy chýbajú: "Takí, čo by ju prišli vziať von, napríklad do kina, alebo na koncert. Bohužiaľ, musí ísť len s nami, aj keď ju brávam vždy, ako je to možné na prechádzky s mojimi kamarátkami. No nie je to ono.“
Žiadna oslava nie je bez básne
Mama zvyčajne patrí aj k prvým kritikom Katkiných básní: „Robíme to tak, že napíše báseň v mobile mne a ja jej ju potom prepisujem, aby sa jej básne nepostrácali. Prvá ich čítam a samozrejme, že to spolu preberieme, a ak treba aj doplníme alebo opravíme.“
V rodine už je zvykom, že žiadna veľká oslava sa nezaobíde bez Katkinej básničky. Napísala aj poďakovanie škole na Hrabinách, do ktorej chodila a aj ju sama predniesla. Keď ju v Prievidzi požiadala sestrička Darinka, že jej muž oslavuje päťdesiatku, básnička k výročiu bola zakrátko na svete.Katka priznáva, že najviac by ju potešilo, ak by sa našiel vydavateľ, ktorému sa jej básne zapáčia.
