NOVÁ BAŇA. Banícka kaplnka svätej Anny z roku 1822 na novobanskom Starom Handli má viac ako tridsať rokov svojich anjelov strážnych.
Manželia Terézia a František Martincovci, ktorí bývajú v jej blízkosti, sa tomuto miesto s láskou venujú od chvíle, čo odišiel do večnosti ich sused a starostlivosť o pamiatku im prenechal.
„Čo by sme robili na dôchodku? Ja kaplnku zvnútra každý rok vymaľujem, porobím všetky remeselné práce dookola, manželka ju zas vyriadi, operie prikrývky, vyzdobí ju“ usmeje sa čiperný 84-ročný pán. Je však rád, že kaplnka nie je ľahostajná ani ľuďom v okolí.
Miestna podnikateľka mu napríklad darovala drevo na stavbu nového oplotenia a keď sa zrútil oporný kamenný múr za kaplnkou, svojpomocne ho postavili baníci.
Majster s veľkým srdcom
Pán Martinec vybudoval dokonca v blízkosti kaplnky príjemný oddychový priestor. Vysadil stromy, zmontoval lavičky na sedenie, vyhotovil drevený smerovník k banským dielam a zostrojil huntík – vozík, ktorým sa z bane vyvážala ruda.
„Robil som ten huntík na dvakrát. Najprv som zostrojil väčšiu predlohu, potom za mnou prišiel Braňo Medveď, ktorý sa zaujíma o históriu baníctva a obnovil tu v okolí viaceré banské diela. Priniesol mi predlohu, že banský huntík bol o niečo menší a tak som sa do toho pustil nanovo,“ hovorí.
Je rád, keď si ľudia prídu do tohto priestoru len tak posedieť alebo zapáliť sviečky ku kaplnke. Svätej Anne sa v minulosti chodili pokloniť baníci pred šichtou či po nej.
Dnes je krásnou spomienkou na túto tradíciu faklcúg – tradičný fakľový sprievod baníkov. V júli na svätú Annu sa pri kaplnke slúži svätá omša a po nej ide sprievod ku Zvoničke, kde obnovili tradíciu baníckych Anna bálov.
„Som rád, že sa tieto banícke tradície darí nášmu mestu udržiavať a za posledné roky sme v tomto smere pokročili dopredu. Je to krásne dedičstvo našich predkov,“ hovorí pán František, ktorý pochádza z Martina.
Banícku tradíciu Novej Bane má však vo veľkej úcte. Priženil sa sem za manželkou a mesto sa stalo jeho skutočným domovom. Možno to bola náhrada za ťažké roky detstva, keď skutočný domov skoro ani nepoznal.
Dnes sa môže tešiť záľubám – stolárčine, ktorej sa vyučil, ale aj svojej vzácnej hasičskej zbierke, keďže štvrť storočia prežil ak profesionálny hasič.
Aktívny dôchodca zmajstroval aj banícky huntík. (zdroj: Ján Krošlák)Kruh vďaky od pilota Maya
Pán František prežil neľahké detstvo. Veľkú časť z neho strávil po sirotincoch a po službách.
„Sirotinec – to nebolo ako dnes detský domov. Museli sme tvrdo pracovať a boli sme vďační za každý kúsok chleba,“ hovorí.
Otca ani nepoznal, zahynul na talianskom fronte, mamu mu zabilo pri bombardovaní Banskej Bystrice. Ako veľkú cennosť vyťahuje knihu s názvom Mosquito nad Piešťanmi, ktorú zostavil tamojší amatérsky historik Bohuslav Ferianec. Píše sa v nej aj o deťoch – pastierikoch kráv, ktoré počas vojny nezištne pomohli zostreleným pilotom z Kanady. Jedným z týchto detí bol pán František. S pilotom Stuartom Mayom sa stretol po 60 rokoch.
„Z detí, ktoré sme vtedy pomohli, žijeme už len traja,“ hovorí. V knihe má na prednej strane poďakovanie od pilota Maya a pri tom nakreslený kruh.
„Tradovalo sa, že keď letcovi niekto zachráni život, vráti sa na toto miesto a urobí na nebi so svojim lietadlom kruh. Zo žartu som mu to pri stretnutí pripomenul a on mi ten kruh aspoň nakreslil do knihy,“ usmeje sa.
Posledný frontový let Stuarta Maya sa začal v októbri 1944 na základni v Anglicku. Smeroval k piešťanskému letisku, kde bola pomerne silná nemecká základňa, ktorá narobila povstalcom nemalé straty. K letisku sa blížili prízemným letom, no tento manéver nevyšiel. Privítala ich hustá paľba protilietadlovej obrany.
Stíhací bombardér Mosquito, ktorý patril kanadskému kráľovskému letectvu, začal horieť. Našťastie, pilotovi sa podarilo núdzovo pristáť. Spolu s navigátorom sa dlho túlali po horách – špinaví, vyčerpaní, popálení a hladní.
„Ja som v tom čase slúžil v dedinke pri Piešťanoch, pri lesoch sme v ten deň pásli kravičky. Vtedy sa tam objavili. Dievčatá sa preľakli a hneď ušli, no jedno z nich sme ešte stihli presvedčiť, aby bežalo do dediny po pomoc. Poznali sme muža, ktorý vedel po anglicky a toho priviedla.“
Nemci po letcoch intenzívne pátrali, ale dedinčania ich napriek hrozbe vysokých trestov skrývali a zásobili ich potravinami. Neskôr sa obaja muži pridali k partizánskemu odboju v slovenských horách.
„Keď som pánovi Mayovi podal po šesťdesiatich rokoch ruku, cítil som, že je to pevný stisk vďaky za život. Takéto chvíle sa nedajú zopakovať,“ dojato si spomenie pán František. Kanadský pilot už nežije, zomrel pred troma rokmi, no spomienky zostali.
Manželia sú spolu desiatky rokov. (zdroj: Ján Krošlák)
Apoštolské požehnanie. (zdroj: Ján Krošlák)Manželstvu požehnal aj pápež
FrantišekManželia Martincovci sú spolu už 63 rokov, vychovali štyri deti, majú dvanásť vnúčat a šesť pravnúčat.
„Keď sme sa spoznali, mala som trinásť rokov, on pätnásť. Po pár rokoch sme sa zobrali a vydržalo nám to dodnes. V každom manželstve sú krásne chvíle, no prídu aj tie smutné. Ale spolu sa dá všetko utiahnuť. Škoda, že dnešná generácia to už berie inak a neraz sa pri prvých problémoch rozvádzajú,“ hovorí pani Martincová.
K diamantovej svadbe dostali nečakaný dar. Na sviatok svätého Floriána, patróna hasičov, ich počas svätej omše vyzvali, aby prišli dopredu. Odovzdali im apoštolské požehnanie od pápeža Františka.
Listina má dnes cenné miesto na stene ich obývačky. „Určite bol za tým pán dekan a pre nás to bol mimoriadny zážitok. Nečakali sme to,“ zhodujú sa.
Ľudia, ktorí ich poznajú hovoria, že za týmto ocenením je nielen krásny príklad manželského vzťahu, ale aj ich starostlivosť o peknú sakrálnu pamiatku pri ich dome. Oni sami dúfajú, že im ešte sily dovolia starať sa o ňu.
Pani Terézia dodáva: „Rôčky nám však pribúdajú a s nimi aj choroby. Verím, že sa raz nájde niekto, kto po nás túto štafetu prevezme.“
O vnútro kaplnky sa stará Terézia. (zdroj: Iva Zigová)
