KREMNICA. O Kremničanoch sa zvykne hovoriť, že sa rodia s lyžami na nohách a hlavne o staršej generácii to naozaj platilo. Lyžovali celé rodiny a dva legendárne vleky stáli hneď pri meste.
Jeden z nich na Šibeničnom vrchu, kde kedysi vešali odsúdencov, druhý na Jarabici.
Po vleku na „Šibáku“, ako zvykli Šibeničnému vrchu hovoriť, zostali do dnešného dňa iba pätky. Na Jarabici neostalo z vleku vôbec nič, pripomína ho iba malá jaskyňa – banská kresanica, kde kedysi zriadili pre lyžiarov originálny bufet. Nazvali ho Tepluška.
Namiesto zjazdoviek ostal iba les
Nebyť Teplušky, mnohí ľudia by dnes už ani nevedeli, kadiaľ presne išla trasa vleku a troch zjazdoviek.
Baník Livius Tilesch to vie presne. Nielen preto, že celý život býva v blízkosti tohto miesta, no pomáhal aj upraviť Teplušku od banskej sutiny a robil aj vlekára.
„Neuveriteľné, čo urobí pol storočia. Kedysi to bol holý vrch s troma zjazdovkami, dnes je to les,“ ukazuje na miesta, kadiaľ išla trasa vleku a zjazdovky. Spustili ho v roku 1961, fungoval ďalších desať rokov. Kúsok opodiaľ zriadili aj turistickú ubytovňu, pôvodne slúžila pracovníkom geologického prieskumu. Tých časom nahradili turisti a lyžiari. „Bývalo tu veselo, hlavne v zime a na Silvestra, “ povzdychne si.
Po tom čo spustili na Jarabici vlek, začala sa rodiť myšlienka, ako občerstviť lyžiarov. „Inžinier Morovjan vtedy prišiel s myšlienkou, že originálne by bolo urobiť bufetík v banskej kresanici. Partia, v ktorej som bol aj ja, sa do toho pustila. Vyčistili sme podložie od sutiny, položili drevené podlahy. Vytvorili sme na Tepluške vchodový priestor, postavili sme tu piecku , stoly, zabezpečili osvetlenie. Aha, tu je ešte komín, ktorým sme vyvádzali dym z piecky,“ ukazuje.
Záujem bol veľký. V Tepluške podávali čaj, varené vínko, pivo. Slávili sa ti Silvestre aj fašiangy. Keď sa vypli lyže, išlo sa do jaskynky. Chodili sem nielen Kremničania, ale ľudia zo širokého okolia.
Pán Tilesch dodáva, že vlek mal dĺžku tisíc metrov a išlo na tú dobu o moderný o vývojový typ.
„Na Slovensku boli iba dva takéto vleky, druhý mali na Králikoch. Ja sám som sa bol zaúčať obsluhe v Tatrách,“ dodáva.
O umelom zasnežovaní v tom čase nechyrovali, ani by ho nepotrebovali. Snehu bolo každý rok dosť. A zbytočné boli aj ratraky na úpravu tratí. „Ratrak – to boli lyže a nohy lyžiarov. Tí najlepší – napríklad Gorbunov či Jožko Oswald dokázali prešliapať celú trasu a ostatní už išli po nich.“
Kedysi. (zdroj: Archív Livius Tilesch)Po lyžiaroch prišli Permoníci. A potom už nič
Dnes už nestojí ani vlek, ani turistická ubytovňa, no pre Teplušku sa ešte po čase využitie našlo. Turistická sprievodkyňa Matilda Olbrichtová, ktorá bola v minulosti zamestnaná v detskej ozdravovni Slniečko, sem rada chodila s deťmi.
„Osvetlili sme priestor jaskyne sviečkami a deti sme pasovali do baníckeho stavu. Dobrý nápad nestojí veľa. Stačí rozstrihnutá vrecovina, šnúrka a deti sa ocitli vo svete Permoníkov a baníkov. Na záver sme im rozdali dukátiky a deti odchádzali nielen šťastné, ale hlavne bohatšie o zážitky a nové poznatky o baníckej histórii Kremnice,“ hovorí.
Tiež ju mrzí, že potom sa už neobjavil nik, kto by chcel legendárnu Teplušku vzkriesiť.
Vnútro umelej jaskyne dnes. (zdroj: Ján Krošlák)Kotvu si lyžiari nosili za pásom
Generácia dnešných päťdesiatnikov si zas rada spomenie na vlek na Šibeničnom vrchu.
„Zďaleka to nebolo tak, že lyžovať sa chodili hlavne cez víkendy. Len čo som prišla z práce a deti zo školy, obliekli sme sa išli na dve hodinky na Šibák,“ hovorí pani Mária.
Ľudia si najradšej spomínajú na to, ako si kotvu z vleku nosili so sebou a na vrcholovej stanici sa na vlek jednoducho pripli.
