KREMNICA. Stretli sme s kaviarni v jeho rodnej Kremnici, kam sa vždy rád vracia. Dokonca sa netají tým, že raz, možno v dôchodkovom veku, by rád Kremnici šéfoval ako primátor a zmenil mesto na centrum kultúry.
Odskočil si tam z kempu, ktorý počas jarných prázdnin organizuje na Krahuliach pre deti zo znevýhodnených rodín jeho občianske združenie Moonlight Camp.
Ako je to dlho, čo sa z našej scény vytratilo populárne humoristicko–hudobné zoskupenie Kopytovci, v ktorom si účinkoval? Nasledovali pomerne ťažké roky hľadania, kedy si musel vybojovať aj boj s drogovou závislosťou.
– Ak dobre počítam, od rozchodu Kopytovcov je to už štvrť storočia. Neboli to ľahké roky, ale dnes môžem s úplne čistým svedomím povedať, že všetko, čo sa udialo, beriem pozitívne. Posunulo ma to tam, kde som dnes. Som šťastný, spokojný a teším sa zo života.
Najhoršie, čo môže byť, je stagnácia. A tej som sa vďaka turbulentným obdobiam v mojom živote vyhol.
Televízni diváci ťa momentálne môžu vidieť aj v skeč šou s názvom Kávomat. Ide o zaujímavý projekt. Čo ťa na ňom zaujalo?
– Na slovenskom trhu je to novinka, tento formát sme prevzali z Francúzska. Hercov sníma iba jedna statická kamera, ktorá akoby bola zabudovaná v kávomate. Ľudia hodia mincu a čakajú, kým sa káva naleje. Tak vzniká priestor na rôzne humorné situácie, ktoré sa odohrávajú pred kávomatom. Časovo aj priestorovo je to niečo úplne nové.
Kávomat stojí na miestnom úrade v Hodrušanoch. Podoba čisto náhodná?
– Samozrejme, že nie. Kávomat režíruje Karol Vosátko, ktorý rád vkladá do deja momentky zo svojho života. V Hodruši má ich rodina chatu, prežíval tam detstvo, a tak vznikla určitá paralela s momentkami z reálneho života.
(zdroj: Ján Krošlák)Je práca na takejto seriálovej novinke náročná? Predsa len sa pomerne výrazne odlišuje od ostatných seriálov.
– Je to komediálny seriál, no nie je to prvoplánový humor, ktorý nemám rád. Preto radšej účinkujem v projektoch, ktoré podľa mňa majú význam. S Karolom Vosátkom práve z tohto dôvodu rád spolupracujem aj v divadle La Komika, kde momentálne účinkujem v troch hrách.
Nie sú to len komédie pre komédiu, ale nesú so sebou nejakú myšlienku – posolstvo. Divák by sa totiž mal pri každom predstavení v divadle nielen pobaviť, ale mal by z neho odchádzať s nejakým odkazom.
Jedna kamera – to je zrejme náročné nielen pre kameramana, ale aj pre hercov samotných. V čom je takéto nakrúcanie iné?
– Napríklad v tom, že naše presuny musia byť vyrátané doslova na milimetre. Keď sme pred kamerou napríklad piati a niekto sa postaví inak, už druhého herca prekryje ramenom. Ak to mám povedať zjednodušenie – musí to byť rovnaká gymnastika.
Vždy točíme tri – štyri diely za jeden deň a každý z týchto dní je pre mňa zážitkom. Stretla sa tu partia výnimočných ľudí – kolegov, s ktorými hrám aj v divadle. Sú to ľudia, ktorí nie sú očkovaní proti humoru, a to je podstatné.
Vždy si mal bližšie ku komédii ako k tragédii....
– Zvyknem hovoriť, že človeka ľahšie rozplačeš ako rozosmeješ. Všetky veci, ktoré sa zdanlivo robia s ľahkosťou, sú pedantne nacvičené. Chce to veľa času a driny, aby vyzerali pohodovo. Mojimi veľkými vzormi vždy boli v tomto smere páni Lasica a Satinský, s ktorými mám osobnú a veľmi cennú skúsenosť.
Popri divadle a televízii sa venuješ aj deťom v rámci projektu Na palube jednorožca. Ako si sa k tomu dostal?
– Keď sa rozpadli Kopytovci a nemal som veľmi do čoho pichnúť, začal som pracovať u Juraja Kukuru v divadle Aréna v public relations. S Univerzitou Komenského sme robili detské univerzity, čo ma inšpirovalo. Založil som občianske združenie a už šiesty rok sa venujeme deťom zo sociálne znevýhodnených rodín.
Takže budúci herci?
– Nie celkom. Projekt nie je založený na tom, že by sme chceli z detí vychovať umelcov napriek tomu, že mnohé z nich v sebe majú prirodzený talent. Počas celého roka zapájame deti do kurzu kreativity, kde sa okrem herectva podučia aj vyjadrovacím schopnostiam či vzájomnej komunikácii.
Kurzy sú každú nedeľu hodinu a pol, vedia ich Eňa Podzámska. Okrem toho majú aj kurzy spoločenského tanca, kde sa učia nielen pohybovej výchove, ale aj bontónu a podobne. Kurzy už tradične vrcholia počas jarným a letných prázdnin spomenutými pobytmi na Krahuliach.
Tu prichádza k zaujímavému spojenie – okrem detí zo sociálne slabých rodín sem beriete aj deti z tých solventnejších. Akú s tým máte skúsenosť?
– Musím povedať, že veľmi dobrú. Deti z bohatších rodín sa učia empatii, z tých chudobnejších zas to, že nie je dôležité, čo má človek na sebe, ale čo má v srdci. Funguje to výborne. A ešte musím povedať – prvé čo pri príchode na Krahule urobíme je to, že deťom vezmeme mobily. Zvykli si na to a vôbec im nechýbajú. Píšu domov namiesto esemesiek listy.
Nič nemôže byť krajšie, ako keď rodič dostane list s hrubicami od svojho dieťaťa.
Dnes organizuje aj tábory pre deti. (zdroj: Ján Krošlák)Zrejme ťa svojím spôsobom inšpirovalo aj vlastné detstvo. Vyrastal si v neúplnej, ale šťastnej rodine.
– Za to, že som prežil krásne detstvo, ďakujem predovšetkým mame. Pochodil som kus sveta, no vždy sa najradšej vraciam práve do Kremnice. Všetko sa mi tu spája s detstvom. Kým som tu žil a bol som tínedžer aj ja som si neraz povedal, že chcem ísť z tohto zapadákova preč.
Dnes to vidím celkom inak a priznám sa, že raz, keď mi už vek pokročí, by som sa rád uchádzal aj o post primátora. Dlhšie som žil v Poľsku, kúsok od Varšavy v mestečku Kazimierz Dolny. Mestečko, doslova nabité kultúrnym životom, veľmi pripomína Kremnicu.
Takmer každý víkend sú tam festivaly rôznych žánrov a Kremnica má pre niečo podobné určite potenciál.
Patril si k prvým osobnostiam na Slovensku, ktoré otvorene prehovorili o svojej sexuálnej orientácii. Bolo ťažké nájsť v tom čase na to odvahu?
– Na to netreba odvahu. Skôr som mal pocit, že týmto otvoreným priznaním môžem niekomu pomôcť. Je veľa ľudí, ktorí stále majú obavy o tom hovoriť, hlavne ak žijú na vidieku alebo v malých mestách. Prečo? Lebo ľudia vedia byť aj zlí.
Ešte nedávno jeden z politikov tvrdil, že je to choroba. Ja sa chorý necítim , za choré považujem skôr takéto názory. Keď som sa rozhodol otvorene o svojej orientácii hovoriť, viac som sa bál o mamu ako o seba. Ale moja mama je v tomto smere nadčasová. A mne to aspoň prečistilo vzťahy a preriedilo kamarátov. Buď ma majú radi takého, aký som, alebo to nie je skutočná láska.
Napriek tvojej otvorenej spovedi sme ťa nikdy nevideli napríklad na dúhovom pochode.
– A ani neuvidíte. Nie som zástanca takýchto pochodov. Nemyslím si, že by mal človek kričať po ulici, akej je sexuálnej orientácie. Nekričia to heterosexuáli a nevidím dôvod, prečo by sme to mali robiť my. Je to každého súkromná vec a ja budem rád, ak sa spoločnosť raz naučí chápať ľudí ako som ja ako celkom prirodzenú vec. Tým, že sa ide kričať do nejakého sprievodu, sa dosiahne celkom opačný efekt. Ja napríklad nie som ani za adopcie detí homosexuálnymi pármi. Mám na to viacero dôvodov.
Ako vidíš registrované partnerstvá?
– To je celkom iná vec a tú treba naozaj doriešiť. Ak niekoho milujem, žijem s ním v spoločnej domácnosti a partner ochorie, malo by byť celkom prirodzené, že mi lekár povie o jeho zdravotnom stave.
Alebo ak si budeme chcieť zobrať spoločnú pôžičku na bývanie, tiež by to nemal byť problém. Mnohé praktické veci momentálne nemôžu homosexuálne páry riešiť a v tom vidím naozaj problém.
