KREMNICA. Na nedávnom stretnutí klubu abstinentov v priestoroch Psychiatrickej nemocnice profesora Matulaya v Kremnici sa zišli desiatky ľudí. Sedia v spoločenskej miestnosti rozdelení do dvoch skupín, na jednej strane tí, ktorým sa darí nepiť, niektorým už dlhé roky, na druhej tí, ktorí sa zo závislosti aktuálne liečia.
Rozdiel je viditeľný na prvý pohľad. Tí, ktorí to zvládli, držia hlavy hore, tí na začiatku cesty pozerajú zväčša do zeme a zatiaľ si neveria.
„Nemôžete to takto brať, tu sme si všetci rovní, nemôžeme sa vzájomne súdiť. Všetci sme alkoholici, či nepijeme pár týždňov alebo dlhé roky,“ prihovára sa súčasným pacientom liečebne Jozef Oravec z Banskej Štiavnice.
Pamätajú si presný deň, keď skončili
Dôchodca si aj dnes pamätá deň, keď s alkoholom nadobro skoncoval. „Nedávno, 17. februára, to bolo 29 rokov, čo nepijem. Boli za tým zdravotné dôvody, ale aj popud manželky. Vtedy som sem prišiel na liečbu, dobrovoľne nasilu, ako sa hovorí,“ spomína. Prvé roky bez pitia boli ťažké, neskôr to šlo bez problémov. Za najdôležitejší krok však považoval ten prvý.
„Mnohí si myslia, že tu ich vyliečia, ale tu im len podajú pomocnú ruku, ktorú môžu využiť. Žiadna zázračná pilulka neexistuje,“ pripomína Jozef, ktorý sa už teší z vnučky. Mnohí jeho kamaráti také šťastie nemali a upili sa k smrti.
„Netreba si dávať nereálne ciele, ale také obyčajné, že dnes vydržím nepiť a potom každý ďalší deň. Postupne. Práve kluby abstinentov sú v tom veľkou pomocou. Sú akousi poistkou,“ hovorí Jozef.
Ján má podobnú skúsenosť. „Je to 10 rokov, tri mesiace a jeden deň, čo nepijem,“ povie nám rovno. Rozhodnúť sa prestať nebolo jednoduché, no keď sa to stalo, vydržal.
„Ak sám človek nechce prestať, tak to celé nemá význam. Pre mňa stačilo urobiť rozhodnutie, že už nechcem byť taký, akým som býval,“ spomína na motiváciu, ktorá mu pomohla. „Pil som občas, ale do nemoty. Predstavil som si, ako sa cítia moje deti, keď ma tak vidia, a prestal som,“ opisuje náročné obdobie, keď alkoholizmus poznačil jeho osobné vzťahy.
S recidívou sa musel vysporiadať Cyril, ktorý nepije už jedenásty rok. „Zlyhal som jeden deň a napil sa. Prišiel som sem do Kremnice, dobrovoľne. Keby som nebol prišiel, tak sa opäť rozpijem,“ hovorí a dodáva, že človek nikdy nevie, čo sa stane. Jeho slabá chvíľka sa objavila v dobe, keď sa nedokázal vysporiadať s osobnými problémami.
Podporujú sa vzájomne. (zdroj: Iva Zigová)
dôležité je sa nevzdať. (zdroj: Iva Zigová)Najväčšou nástrahou sú kamaráti
Klub abstinentov pri Psychiatrickej nemocnici profesora Matulaya v Kremnici s názvom Kremienok založili psychologička Magdaléna Annerová s rehabilitačnou sestrou Martou Luptákovou vo februári 1987. V súčasnosti pomáha abstinujúcim alkoholikom už tridsať rokov.
„Vtedy som chodila po liečebniach a učila sa, ako to funguje inde. Doniesla som to odniekiaľ z Čiech. Pamätám si, že sa to okamžite ujalo,“ spomína na začiatky Magdaléna Annerová.
Abstinujúci sa po liečbe radi vracali do Kremnice pochváliť sa, ako sa im darí, ale aj pomôcť a poradiť tým, ktorí sa vtedy ešte len liečili. „Z občasných návštev vznikol klub, ktorého členovia sa stretávajú pravidelne dodnes,“ objasňuje.
„Človek, ktorý skončí liečbu zo závislosti a vracia sa do spoločnosti, je pre ľudí čudák, spoločnosť totiž abstinetská nie je. Takmer všetci, s ktorými príde bývalý pijan do kontaktu, sa ho snažia zlomiť, aby si dal aspoň jeden,“ približuje najväčšie útrapy abstinujúceho alkoholika klinický psychológ Jindřich Cupák, ktorý sa aktivít klubu zúčastňoval rovnako od jeho vzniku.
Práve v klube podľa neho vyliečení alkoholici nachádzajú pôdu pod nohami, podporu a posilnenie. „Kým vonku sa nemajú, s kým porozprávať o svojich problémoch, tu nájdu povzbudenie, že sú na správnej ceste a že alkoholu sa treba vyhýbať aj ďalej,“ vysvetľuje.
Výmenu skúseností považuje za dôležitú aj Magdaléna Annerová. „Najmä typu, kto, čo a ako robil a postupoval, aby sa vyhol recidíve. Niekto je slabý, aby odolal tlaku kamarátov, tak by sa im mal radšej vyhnúť. Iný sa naleje vodou, minerálkou alebo malinovkou, aby mu neostalo žiadne miesto ani na jeden pohárik,“ spomenie niektoré zo situácií psychologička.
Pacientom, ktorí sú ešte len v liečebni, pomáha podľa Marty Luptákovej predovšetkým režim a disciplína. „Keď na sebe pracujú, príde aj výsledok,“ tvrdí. Psychoterapiu v nemocnici kombinujú s ergoterapiou – liečia prácou. „Mnohí z pacientov sa u nás opäť nájdu a stanú sa z nich pracanti, akými často v minulosti, predtým, ako sa spustili, aj boli,“ dodáva.
Tím terapeutov. (zdroj: Iva Zigová)
