ŽIAR NAD HRONOM. S výrobcom fujár a píšťaliek zo Žiaru nad Hronom, Danielom Homolom, sa stretávame v jeho obývačke v paneláku. V rohu miestnosti vidíme fujary v rôznych štádiách opracovania.
Niektoré ešte bielučké, iné vyzdobené nádhernými ornamentmi a namorené.
Jednu z nich berie do rúk a hrá. Drevo vyludzuje akési clivé mrmlanie, akoby sa nám prihováralo.
„To je moja obľúbená, na nej zvyčajne hrám. Aha, tu vidno na dreve aj moje odtlačky,“ vidíme akoby odtlačené brušká prstov v tmavom sfarbení dreva.
„Ruku treba mať uvoľnenú, aby hráčovi nestŕpla, aby sa cítil príjemne a pohodlne,“ predvádza nám skúsený fujeráš správny postoj.
Správny postoj. (zdroj: Iva Zigová)Začínal ako samouk
Dnes známy majster inklinoval k folklóru už ako chlapec, ako 21-ročný sa stal členom žiarskeho Folklórneho súboru Hron. Na jednom zo zájazdov si vo Východnej kúpil svoju prvú píšťalku.
„Pamätám si to ako dnes, prekvapilo ma, že jej výrobca nemal prsty. Nedokázal som pochopiť, že aj s takýmto hendikepom dokáže vyrobiť hudobný nástroj,“ krúti aj dnes hlavou Daniel Homola.
Píšťalku sa pokúsil preboriť a ako priznáva, nepodarilo sa to podľa jeho predstáv. „Jej malú časť som však dlhé roky nosil so sebou v škatuľke ako talizman,“ spomína.
Neskôr si od súboru požičal fujaru s puknutým vzduchovodom a začal skúšať, ako by si vyrobil vlastný nástroj.
Hľadal vhodné drevo, testoval, ako ho najlepšie vysušiť. Prvýkrát, keď chcel proces urýchliť a nechal ho pri peci, ostal sklamaný, jeho fujara totiž praskla.
„Časom som prišiel na to, ako to robiť, ale bol som samouk. Všetko som sa učil za pochodu a na vlastných chybách. Vtedy boli mnohí majstri citliví na svoje techniky, neradi sa o svoje výrobné tajomstvá delili. Niektorí sú takí aj dnes, ale ja nie. Každému, kto sa chce niečo naučiť, poradím, poviem, ako to robím ja,“ hovorí.
Fujary majstra Homolu. (zdroj: Iva Zigová)Drevo natiera orechmi
Postupom času skúsenosti pribúdali a spod jeho rúk vychádzali stále kvalitnejšie a krajšie nástroje.
V komunite výrobcov zaujal Daniel Homola najmä takzvanými hrčavými fujarami, vyrobenými z dreva, ktoré má hrče.
„Aj skúsení majstri mi hovorili, že to mám orezať, ale postupom času začali vnímať, že je v tom istá krása. Aj ten zvuk je iný, ako jeden známy povedal, až z neho ruky drnčia,“ vysvetľuje a pripomína, že vo výrobe takýchto fujár mu patrí prvenstvo.
„Keď máte základ, takýto biely, vysušený, potom príde výzdoba. Nakoniec ho natieram zmesou z rozdrvených orechov, pustia farbu, ale aj olej, ktorý drevo chráni,“ objasňuje.
V cudzine aj v múzeách
Výrobky Daniela Homolu sú aj v Kanade, USA či v Nemecku, po jednom vlastnia bývalý francúzsky prezident Jacques Chirac či náš exprezident Ivan Gašparovič.
So svojimi nástrojmi bol úspešný aj na súťažiach, jedna z jeho súťažných fujár skončila v Národnej galérii v Bratislave, ďalšia, hrčavá, zase v Podpolianskom múzeu.
Vzácnou spomienkou je však preňho práca na nenápadnej píšťalke. „Urobil som ju pre vnučku a dal som jej ju pokresliť, vyzdobiť ako desaťročnej. Dostala ju k sviatku,“ usmieva sa.
Vystúpil v šou Zem spieva
Len pred pár týždňami sme mohli majstra zo Žiaru vidieť aj v programe RTVS Zem spieva. Zahral tam jednu zo svojich balád.
„Rád si skladám aj vlastné, vkladám do nich svoje nápady, myšlienky. Tá v televízii, hoci neviem, či to niekto pochopil, bola zároveň baladou o rozkrádaní štátu,“ hovorí.
Folklór miluje, no šou, ktorej sa zúčastnil, ho veľmi neoslovila. „Je to slovenský folklór, ale na americký spôsob. Nie je to celkom ono,“ netají sa svojím názorom.
Fujara sa podľa neho prihovára každému. „Raz sme boli v jednom podniku a zrazu sa ozval hluk, mladí sa tam chceli pobiť. Začal som hrať a zrazu všetko stíchlo a všetci počúvali. To bol krásny moment,“ spomína. Aj iné zážitky ho presvedčili, že hudba spája.
„Nepozná národy, hranice, všetci naprieč krajinami sveta si cez ňu rozumieme,“ dodáva výrobca ľudových nástrojov.
Sada nástrojov. (zdroj: Iva Zigová)
Daniel Homola (tretí sprava) ešte ako mladík medzi elitou fujaristov. (zdroj: Iva Zigová)
V kroji. (zdroj: Archív Daniel Homola.)
