ŽIAR NAD HRONOM. Žiarčan Jakub Medveď (22) si pred pár dňami prevzal medailu za záchranu života, ktorú každoročne udeľuje záchrancom z radov laickej verejnosti Slovenský Červený kríž.
Ocenenie získal s kamarátom z Detvy Martinom Ďuricom. V dramatickej chvíli, keď sa spolu ocitli pri dopravnej nehode, totiž nezaváhali a poskytli prvú pomoc zranenému mužovi zakliesnenému v aute.
Študenta urgentnej zdravotnej starostlivosti už o niekoľko dní čakajú štátnice, jeho vysnívaným povolaním je práve profesionálny zdravotnícky záchranár.

Ako ste sa vlastne ocitli v situácii, za ktorú vás ocenili?
- Ešte minulý rok sme cestovali ako rozhodcovia na súťaž v poskytovaní prvej pomoci do Nových Zámkov, keď náš vlak narazil do osobného auta. Zasiahla zrejme aj vyššia moc, keďže vagón, v ktorom sme sedeli, bol presne oproti tomu autu a my sme si uvedomili, že vlak nestojí náhodne.
Rozhodli sme sa zistiť, čo sa stalo a ukázalo sa, že naša pomoc bude potrebná. Neváhali sme ani chvíľu.
Čo sa dialo ďalej? Ako to vyzeralo na mieste do príchodu profesionálnych záchranných zložiek?
– Bol to taký štandardný slovenský obraz, keď sa desať ľudí bez akejkoľvek aktivity len pozeralo na človeka zakliesneného v aute. To už na prvý pohľad vyzeralo zdemolovane a muž v ňom bojoval o život.
Ruku k dielu nepriložil nikto z nich, čo je smutným faktom tejto spoločnosti.
Čím to podľa vás je? Myslíte si, že ľudia sa obávajú, že nebudú vedieť pomôcť?
– Časť verejnosti to zvaľuje na chýbajúce vedomosti a tvrdí, že nevie adekvátne pomôcť, boja sa, že skôr uškodia. Ďalšia početná skupina si myslí, že poskytovanie prvej pomoci je náročný úkon, ktorý nezvládnu a majú psychické zábrany.
A potom sú to ľudia, ktorí jednoducho nechcú poskytovať prvú pomoc. U nich som nikdy nepátral, prečo je to tak. Ak však s nimi trávim nejaký čas, snažím sa ich presvedčiť, aby chceli.
Muž v ohrození života... S čím ste sa museli vysporiadať?
– Starší pán chrčavo dýchal a mal mnohopočetné poranenia v oblasti hrudníka a brucha. Krvácala mu ruka. Dnes hovorím, že šlo o príklad toho, keď človek pod tlakom dokáže veci, ktoré by si inak nevedel ani predstaviť. Auto bolo natoľko zdemolované, že by sme sa k zranenému nedostali, ale podarilo sa nám vylomiť a vytrhnúť dvere, čo si doteraz neviem vysvetliť.
Keď sme sa k nemu dostali, napolohovali sme ho, šetrne zabezpečili krčnú chrbticu, dýchacie cesty, tlakom sme zastavili krvácanie. Jeho dýchanie sa rapídne zlepšilo.
Aká bola reakcia hasičov, keď vás našli na mieste, ako pomáhate?
– Videli, že sme z radov skúsenejších poskytovateľov prvej pomoci, takže zverili fixáciu zraneného muža až do príchodu záchranky nám. To, že sa s nami rozhodli spolupracovať, bol prejav obrovskej dôvery.
Myslím si, že pre nich nie je štandardom, že prídu na miesto udalosti a môžu sa na niekoho takto spoľahnúť.
Čoskoro ukončíte štúdium urgentnej zdravotnej starostlivosti. Čo by ste chceli v budúcnosti robiť?
– Ide o nelekársku profesiu, ktorá sa zaoberá poskytovaním prednemocničnej zdravotnej starostlivosti. Prácu následne možno vykonávať v ambulanciách záchrannej služby alebo na urgentných príjmoch.
Doterajšia prax ma naučila, že práca záchranky nie je len profesiou, ale aj veľkou školou života. Človek sa začne na mnohé problémy pozerať inak ako dovtedy, je empatickejší a tiež si začne uvedomovať mnohé riziká, ktoré predtým nevnímal.
Považujem to za obrovskú pridanú hodnotu práce, ktorú by som chcel robiť aj v budúcnosti. Veľmi rád by som však ostal aj v radoch Slovenského Červeného kríža, ktorý ma k pomoci druhým ľuďom vychoval.

Kedy ste s prvou pomocou začínali? Čo vás priviedlo k rozhodnutiu o výbere študijného odboru?
– Moje záchranárske začiatky sa viažu práve k Červenému krížu, začal som v štrnástich rokoch úplne náhodne cez skupinu mladých ľudí, ktorá pôsobila pri žiarskom gymnáziu. Už vtedy som si uvedomil, že v budúcnosti pôjdem týmto smerom a začal som hľadať cesty, ktoré by ma k mojej vysnívanej profesii priviedli.
Vzdelával som sa a od roku 2011 som postupne absolvoval rôzne úrovne kurzov prvej pomoci – od štandardných, ktoré viedli rovesníci v Žiari, až po národné kurzy pre mládež. Momentálne ľudí, ktorí ďalej vzdelávajú, školím ja sám.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí by človeku v ohrození života chceli pomôcť, ale majú obavy a možno nevedia ako na to? Ako tento strach prekonať?
– Pri prvej pomoci je veľmi dôležité vzdelávať sa. Je to istota, ktorú môže nadobudnúť každý bez toho, aby musel meniť niečo sám v sebe. Vedomosti automaticky zvýšia istotu a sebavedomie laického záchrancu v takejto situácii. Odporúčam preto využiť každú príležitosť na získanie informácií. Možností je mnoho, kurzy organizujú rôzne organizácie, nielen Červený kríž.
Svoje ocenenie ste venovali práve laikom, ktorí zachraňujú. Prečo?
– Venoval som ho svojim zverencom, ktorých som k prvej pomoci vychoval, ale aj ďalším ľuďom, pre ktorých môže byť inšpiráciou. Snažím sa im pripomenúť, že aj v podstate už profesionálny záchranár v situácii, ktorú nečaká a s nulovou výbavou, poskytuje prvú pomoc na úrovni laika.
Chcem ich presvedčiť, že rovnako môžu zachrániť ľudský život aj oni.
Kým som zapla diktafón, spomenuli ste, že svojím spôsobom práve laici zachraňujú životy a až potom prichádza záchranná služba. Ako ste to mysleli?
– Z praxe viem, že veľké percento pacientov prežilo len vďaka tomu, že ich príbuzní alebo niekto z radov verejnosti preklenul čas, kým na miesto dorazila profesionálna záchranná služba. Priemerný dojazdový čas záchranky sa na Slovensku aktuálne pohybuje na úrovni asi 11 minút, čo sa nezdá veľa. Ale pre človeka, ktorý bojuje o život, je to interval troch až piatich minút, ktoré rozhodnú, či prežije alebo nie.

Čo v takom prípade, ak je človek postavený pred hotovú vec a nemá žiadnu skúsenosť, no uvedomí si, že je jediný, kto v danej chvíli môže pomôcť?
– Treba si uvedomiť, že na druhej strane tiesňovej linky (112 alebo 155) je človek, ktorý vie, čo robí a vie vás navigovať v tom, čo máte robiť vy. Sú to profesionáli z praxe a budú vás inštruovať k správnej prvej pomoci, aby ste sa vyhli chybám.
Budú ale zároveň vychádzať z vašich informácií, preto je dôležité, aby ste vierohodne opísali zdravotný stav postihnutého. Na začiatok treba prekonať obavy a rozhodnúť sa konať.
Hovorili ste aj o mladej žene z Trnavy, ktorú tento rok ocenili spolu s vami. Zachránila život vlastnému otcovi...
– To je výborný príklad. Vlani pred Vianocami zlyhalo srdce jej otcovi, náhle upadol do bezvedomia. Ona, absolútna laička, ktorá nemala znalosti a ako sama povedala absolvovala len základný kurz, z ktorého si pamätala len veľmi málo, dokázala zachrániť jeho život. Postupovala pritom len podľa navigácie operátora a zvládla to. Jej otec bol spolu s ňou na preberaní ocenení.
Vy ste už v rámci praktickej výučby strávili mnoho času v nemocniciach, ale aj ako súčasť posádky záchranky či v operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby. Ako sa vyrovnať s emóciami, ktoré táto práca prináša?
– Vo všeobecnosti sa snažíme bojovať proti tomu, aby nás vôbec niečo zasiahlo, snažíme sa byť kamennými sochami a konať s chladnou hlavou a možno aj srdcom. Potom ale prídete domov a každý jeden výjazd, či to bol zvýšený tlak alebo ťažká trauma, si analyzujete a rozmýšľate, či ste spravili maximum.
Pripravujú nás všetky zásahy a skúsenosti. Mnohé sú rutinou, ale určite príde výjazd, kde musíme brať do úvahy aj tlak okolia a silné emócie.
Ťažko povedať, ako s tým narábať. Cvičí nás práca, od výjazdu k výjazdu sme v sebaovládaní a emočnej stabilite lepší.
Na mieste nehôd a tragédií sa objavujú aj zástupcovia médií. Ako by mala vyzerať kooperácia záchranárov a novinárov? Aký je váš názor?
– Ľudia bažia po informáciách a médiá sú ich sprostredkovateľom. Takže chápem ich postavenie v celom systéme. Záchranári sa však počas zásahu snažia koncentrovať na svoju prácu, a pokiaľ na ňu majú vytvorené podmienky, tak ju vedia robiť veľmi efektívne.
V prípade, že nastanú okolnosti, ktoré tieto podmienky obmedzujú, vzniká problém. Jedinou prosbou na novinárov je, aby neobmedzovali prácu záchranárov a zvážili, či je v danej chvíli dôležitejšia nejaká informácia alebo ľudský život. Mali by si nájsť priestor, kde nebudú brániť práci záchranárov.
Prípad, za ktorý ste získali medailu, nie je jediným, keď ste sa rozhodli pomáhať, hoci ste nemuseli. Pri dopravnej nehode ste sa náhodou ocitli aj celkom nedávno. O čo išlo?
– Stalo sa to len deň po tom, ako som si prebral ocenenie. Cestovali sme s otcom a starým otcom do Banskej Bystrice a v podstate pár minút pred nami došlo ku kolízii osobného auta a kamiónu. Bol som blízko, neváhal som preto a vyšiel som z auta.
Súčasne so mnou prišla aj posádka záchrannej služby. Pri udalosti sa zranili traja ľudia, jeden z nich ťažko, ďalšou bola tehotná žena. S kolegami zo záchranky sa poznáme a do mojich rúk vložili veľkú dôveru, keďže som sa až do príchodu ďalšej posádky staral o budúcu rodičku.