ŽIAR NAD HRONOM. V pozícii športového riaditeľa sa v žiarskom basketbalom klube predstaví skúsený tréner Norbert Nagy. Je zároveň mestským poslancom v Žiari a pedagógom miestneho gymnázia.
V Basketbalovom klube MŠK Žiar nad Hronom zastávate pozíciu športového riaditeľa. Mohli by ste čitateľom ozrejmiť, čo táto funkcia zastrešuje?
- Nový prezident klubu Ján Valent si skonštituoval novú výkonnú radu, kde zastávam funkciu športového riaditeľa. Dohodli sme sa, že do mojej kompetencie teda patrí riadenie športových procesov. Jednoznačne chceme v novom vedení klubu dosiahnuť, aby nešiel zotrvačnosťou a chceme naštartovať všetky procesy od prípravky až po mužov. Nech fungujú koncepčne, tak ako to bolo ešte donedávna zvykom.
Niektorí fanúšikovia vás poznajú najmä ako trénera mládežníckeho basketbalu. Ktorým tímom sa budete venovať v budúcej sezóne?
- Po pätnástich rokoch v chlapčenskom basketbale dozrel čas na prestávku. Myslím si, že treba dať priestor aj iným mladým trénerom, nech si to vyskúšajú. Osobne sa chcem niekam posunúť v odbornej aj trénerskej oblasti. Rozhodol som sa, že od septembra budem viesť len prípravku chlapcov, čiže nebudem hrávať súťažné zápasy. Pomôžem Karolovi Kučerovi, skúsenému trénerovi s FIBA licenciou pri tíme mužov ako asistent trénera. Teším sa, že naberiem nové skúsenosti a môžem už teraz prezradiť, dostal som ponuku z Banskej Bystrice od trénerov, ktorí sú na veľmi vysokej úrovni a trénujú aj pri ženskej reprezentácii U 18 a U 20. Budem teda pôsobiť trénersky aj pri ženskom mládežníckom basketbale v Bystrici.
V čom sú hlavné rozdiely pri trénovaní mužov a detí?
- Je to veľký rozdiel. Dnes sú najväčším problémom mládežníckeho basketbalu rodičia. Nie je problém pracovať s deťmi, keď vedia, že sú v ambicióznom klube a tréner im dokáže svoje herné predstavy a vízie vtlačiť do hláv. Tým problémom je, že rodičia sa snažia neustále zasahovať do toho, ktoré dieťa má kde a koľko hrať, ako majú vyzerať tréningy. Zabudli na to, že byť šesťkrát týždenne v telocvični s deťmi a obetovať im víkendy, niekedy aj týždeň letných a veľkonočných prázdnin na zahraničných turnajoch alebo prípravách, je veľmi náročné.
Prečo to tak podľa vás je?
- Rodičia majú problém vžiť sa do roly trénera a často majú prehnané očakávania. Stáva sa, že tlačia na deti, snažia sa cez ne vynahradiť si to, čo nedosiahli v živote. Nie je to iba problém basketbalu, ale aj iných športov. Myslím si, že z tohto hľadiska je jednoduchšie byť trénerom mužov, pracujete s ľuďmi, ktorí sú už dospelí, inteligentní, v basketbale to tak býva. Tréner musí rešpektovať hlavne osobnosť toho hráča. Musí na ňu ušiť aj taktiku. Veľké rozdiely sú ale aj pri trénovaní chlapčenského a dievčenského basketbalu. Chlapci hrajú oveľa voľnejšie, sú „nedisciplinovaní“, a to trénerovi občas prekáža. Dievčatá sú v tomto oveľa lepšie, dodržiavajú herný systém.
Aký ste tréner?
- Vždy som razil filozofiu trénerov, ako bol napríklad môj otec alebo nebohý Števo Baláž či Miro Grznár. Som direktívny tréner. To si priznávam. Mám svoju filozofiu a tú sa snažím vtlačiť hráčom do hláv. Tréner nikdy nemôže byť kamarát s hráčmi a rodičmi, lebo sa mu to vypomstí. Toto je cesta do pekla. Naši tréneri v tíme sú tiež direktívni, ale vracia sa im to vo forme úspechov.
Mnoho ľudí sa pýta, prečo Žiar nehrá extraligu? Veď má zrekonštruovanú halu, vychováva kvalitných basketbalistov...
- Či sa to niekomu páči alebo nie, Žiar nad Hronom je vidiek. Nie je problém vo financiách, ako si mnoho ľudí myslí. Problém je v tom, že tu nemáme žiadnu vysokú školu. Tu keď 18-, 19-roční chalani skončia juniorku, v niektorých prípadoch už aj kadeti, odchádzajú kvôli štúdiu do väčších miest. Ohľadom financií by som to nedramatizoval, dali by sa zohnať, ale jasne sme si stanovili, že chceme, aby tu hrali žiarski odchovanci. Takže nakúpiť Juhoslovanov a nejakých Američanov, ako to robia napríklad v Lučenci alebo v Prievidzi, to nie je cesta pre žiarsky basketbal.
Aké budú hlavné ciele klubu a príprava na novú sezónu?
- Plánujeme otvoriť predprípravku pre ročník 2009 a prípravku pre ročník 2008. Do súťaží sme prihlásili tímy mladších mini (2007), starších mini (2006), mladších žiakov (2004-2005). Plánujeme dve celoslovenské ligy, a to pri starších žiakoch (2003) a kadetoch (2001-2002). V týchto tímoch, ktoré idú do súťaží, sme dali trénerom tvrdé ciele. Každý z nich začne prípravu v polovici augusta, a predtým budú mať deti od júla naplánovaný individuálny tréningový plán. V septembri začne herná príprava. Tréneri budú musieť mať naplánované prípravné zápasy a turnaje, aby od októbra, keď sa začnú súťaže, boli hráči čo najlepšie pripravení. Zároveň každý tréner bude mať v zmluve pripravené klauzuly, že sa musí zúčastniť aspoň jedného zahraničného turnaja. A samozrejme, chceme opäť zorganizovať aspoň dva-tri finálové turnaje majstrovstiev Slovenska.
A čo muži?
- Radi by sme pokračovali v seniorskom basketbale s tým, že teraz spolupracujeme s primátorom Petrom Antalom a môžem povedať, chystá sa také malé prekvapenie. Verejnosť budeme o ňom informovať niekedy začiatkom augusta. Nechcem ešte predbiehať. Každopádne seniorské mužstvo bude postavené na žiarskych odchovancoch. Máme jadro približne desiatich takýchto hráčov, doplníme ich skúsenými borcami z extraligy alebo prvej ligy.
Čo hovoríte na projekt NEMAK školskej basketbalovej mikroligy?
- Pre klub bude potrebné, aby nám fungoval základ pyramídy, takže ho chceme udržať. Na tento projekt som veľmi hrdý. Inšpirovali sme sa Fatranskou školskou mikroligou, ktorá sa hrala v Žiline a Považskej Bystrici. My sme si to len prispôsobili na vlastné podmienky.
Súťažia medzi sebou prvá, druhá, štvrtá a cirkevná základná škola zo Žiaru nad Hronom. Je určená pre nebasketbalistov, ktorí sa chcú venovať športu. Boli by sme radi, keby sa v každej z týchto škôl otvorili krúžky ako športové hry. Ako klub by sme to trošku koordinovali. Spolupracovali by sme s vedúcimi krúžkov, boli by nimi telocvikári, ktorých máme podchytených. Ak z tých päťdesiatich detí príde tretina do klubu a zvyšné dve pôjdu do iných športov, budeme to považovať za obrovský úspech.
Zúčastňovali sa zápasov aj tréneri mládeže a snažili sa priviesť talenty do basketbalového klubu?
- Toto chceme riešiť. Je neprijateľné, aby tréneri mládeže, ktorí dostanú nejaký tím a budú mať zmluvu, sa o všetko iné prestali zaujímať. V tomto som nekompromisný. Trval som na tom, že si okamžite musia robiť kvalifikáciu a vzdelávať sa. Taktiež chceme, aby sa zúčastňovali zápasov mikroligy, prípadne ich aj rozhodovali a boli súčinní v procese, ktorý sme naštartovali.
Ako hodnotíte výkon slovenských basketbalistiek na nedávnych Majstrovstvách Európy?
- Super! Spravili obrovskú službu slovenskému basketbalu. Ten sa začal potácať na podpriemerných miestach u mládeže aj seniorov. Ženy sa dostali do najlepšej osmičky, je to fantázia. Povedzme si na rovinu, keby nemali Žirkovú, ktorá ich strhla k tomu výkonu, mohli byť inde. Dovolím si povedať, že máme veľa špičkových trénerov, voľba českého trénera mesiac pred turnajom nebola šťastná. To bol asi taký jediný mínus.
Vaša dcéra v tomto športe zbiera jeden úspech za druhým. Bude z nej nová Žirková?
- Niektorí rodičia si myslia, že keď majú šikovné dieťa v mladších mini, tak z neho bude reprezentant. V tomto máme doma jasno. Dcéra, aj keď bude ešte len žiačka sekundy, odchádza študovať do Banskej Bystrice. Bude tam mať dvojfázovú prípravu s bohatou regeneráciou, ktorá nám napríklad v Žiari chýba. Je talent, veľmi bojovná. Keby som jej teraz zavolal, zabehni päť kilometrov, odbehne ich. To nám chýba pri mladých športovcoch.
Vy ako rodič nezasahujete trénerom do práce?
- Pokiaľ tréner nepracuje, nevedie tréningový proces, ako by mal, zožne moju kritiku. Som strašne rád, že tréneri družstva, v ktorom hráva moja dcéra, sú so mnou na jednej vlne. Nikdy by som si nedovolil zakričať niečo počas zápasu alebo tréningu.
Ste poslancom mestského zastupiteľstva, ako ste spokojný s podporou mesta v rámci športu?
- Žiarsky šport mal veľa problémov, myslím si, že je ich stále menej a menej. Panuje súzvuk, ktorého súčasťou je primátor mesta či ja ako predseda komisie športu, ktorí sa snažíme byť prospešní pre šport. Napríklad pri rekonštrukciách športovísk ako športová hala. Vadili sme sa s Petrom Antalom, či stavať novú alebo rekonštruovať. Nakoniec vznikla hala, ktorá je zrekonštruovaná, ale vyzerá ako nová. Priznávam, s predchádzajúcim primátorom Ivanom Černajom som mal veľmi ťažké výmeny názorov. Učím na gymnáziu, verím, že aj tu dočkáme bežeckého oválu so športoviskami. Snáď dôjde k spolupráci medzi mestom a VÚC, ktorému patria pozemky. Keď spomeniem aj oddychové zóny, všetko sú to športoviská, ktoré v histórii nášho mesta nemajú obdobu. Okrem toho sa snažíme šport robiť transparentnejším.
Ako to myslíte?
- V septembri chceme v meste urobiť konferenciu o koncepcii veľkých športov, ako sú futbal, hokej, basketbal a volejbal. Máme zabezpečený mládežnícky šport, ale máme problém so seniorskými tímami. Potrebujeme si finančne určiť hranice, kde sa môžu tie športy pohybovať a čo potrebujú.
Ako vyzerajú vaše vyučovacie hodiny telesnej výchovy? Hodíte žiakom loptu alebo musia aj poctivo cvičiť?
- Popri geografii učím štyri hodiny telesnej. Musím sa priznať, že keď mám každý deň 4 až 5 hodín vysvetľovať študentom geografiu, a potom prídem na jednu hodinu telesnej, aj ja ju beriem trošku oddychovo. Problémom na gymnáziu je aj to, že tu nemáme športovisko. Decká však majú ale ísť z telesnej spotené a spokojné.
Spomínam si, že moje bývalé spolužiačky pri pani profesorke Mesárošovej potili krv. Prečo to tak už dnes nie je?
- Aj môj otec učil telesnú a niekedy leteli vzduchom kľúče. So Števom Balážom zobrali stopky a behala sa dvanásťminútovka. Dnes vám už lekári ospravedlnia akúkoľvek neúčasť na hodine telesnej. Keď som to bral ešte veľmi vážne, raz sa mi stalo, že sme robili stoj na hlave a jedna dcéra neurologičky mi povedala, že maminka odkazuje, že tento cvik sa nemá robiť, lebo to má zlý vplyv na krčnú chrbticu. A teraz, keby sa stal úraz, človek je v problémoch. Aj preto sa od takýchto vecí upúšťa, je taká doba.
Privítali by ste pre žiakov viac hodín telesnej výchovy?
- Jednoznačne. Viac hodín dejepisu a branná výchova, aby sme tu nemali extrémistov, to sú hlúposti. Extrémizmus sa dá vykoreniť len slušnou politikou a tá na Slovensku nie je. Tri hodiny telesnej výchovy bol posledný rozumný nápad, čo som počul. Už starí Gréci vedeli, čo je kalokagatia. Keby boli trojhodinovky, vedel by som so žiakmi ísť aj na plaváreň. Alebo po rekonštrukcii zimáku, ísť si zakorčuľovať.
Privítali by tri hodiny telesnej aj žiaci?
- Myslím si, že áno. Pokiaľ im nedáte skočiť salto vzad, ale beriete to hravou formou, nech si zašportujú.
S akou najhlúpejšou výhovorkou ste sa zatiaľ stretli, keď sa žiakovi nechcelo cvičiť?
- Jeden z mojich žiakov si stále zabúdal úbor. Pýtam sa ho, že kde býva? Reku na Etape. Povedal som mu, že ak nechce dvojku z telesnej, nech si ide domov ten úbor zobrať. Utekal na Etapu, prišiel celý spotený, prezliekol sa a po troch minútach som ukončil hodinu. Na telesnej vlastne necvičil, ale tým, že si bežal domov po úbor, tak si zašportoval.
