ŽIAR NAD HRONOM. Valéria Fridrichová patrí medzi učiteľky telesnej výchovy s dlhoročnou praxou. Porozprávali sme sa s ňou o jej vyučovacích metódach, ale aj pôsobení v žiarskom basketbalom klube.
V čom vidíte hlavný zmysel organizovania projektu NEMAK školskej basketbalovej mikroligy?
Jednak je to propagácia basketbalu v meste, druhou vecou je nájsť talenty, ktoré by tento šport zaujal a neskôr ho hrali súťažne.
Podľa čoho ste vyberali žiakov do tímu 1. ZŠ?
Boli to žiaci, ktorí na škole navštevovali basketbalový krúžok a aj takí, ktorí prejavili chuť byť súčasťou tímu.
Koľkoroční žiaci hrali za školu?
Boli to žiaci prvého a druhého ročníka. Turnaja sa nemohli zúčastniť žiaci, ktorí už niekedy trénovali v basketbalovom klube.
Skončili ste na druhom mieste, vo finále ste podľahli cirkevnej škole. Spokojnosť? V akých atribútoch bola cirkevná lepšia?
Samozrejme. Cirkevná škola bola jednoznačne lepšia. A v čom konkrétne? Neviem, lepšie mierili na kôš. Tu ide hlavne o to, sú to malé deti, ktoré ešte nemajú basketbalové zručnosti, rozhodujú fyzické parametre, kto je vyšší a rýchlejší. Tá moja spokojnosť pramenila z toho, že ja som mala v tíme väčšinou prváčikov. Zvládli to výborne. Druhákov a tretiakov som už trénovala v žiarskom basketbalovom klube, takže tých som nemohla použiť.
Budete budúcu sezónu trénovať mládež v BK MŠK Žiar nad Hronom?
Áno, mala byť som byť trénerkou predprípravky.
Žiarsky basketbalový klub je známy dobrou prácou z mládežou. V niektorých kategóriách dokáže konkurovať veľkým klubom z Bratislavy či Košíc a pod. Ako je to v takom malom meste možné?
V prvom rade je potrebné urobiť nábor. Chodíme po školách, aj keď v poslednom období je s tým veľký problém. Dôležité je chcenie aj zo strany rodičov. Väčšinou sú to totiž oni, ktorí to svoje dieťa do klubu privedú. Často ide o deti, alebo vnukov bývalých hráčov, či ľudí, ktorí sa pohybujú okolo basketbalu.
Nedávno skončili ME žien v basketbale. Sledovali ste zápasy našich dievčat? Čo hovoríte na ich výkon?
(Smiech) Ak sa mám priznať veľmi málo, pretože som riešila iné veci. Popravde ani neviem koľké skončili. Išlo to mimo mňa.
Venovali ste sa v mladosti aktívne športu?
Áno samozrejme. Začala som hrávať v Lokomotíve Levice ako stredoškoláčka. Potom som pokračovala na pedagogickej fakulte za Sláviu Banská Bystrica. Po ukončení štúdia som nastúpila učiť na 1. Základnú školu v Žiari nad Hronom a tu mi už prischlo Školské športové stredisko basketbalu. Začala som trénovať dievčatá, to bolo prvé družstvo, ktoré som viedla.
Ako hodnotíte podporu mesta čo sa týka športu?
Som veľmi prekvapená, mesto šport podporuje. Veď to vidieť aj v súčasnosti, mali sme tu dvoje Majstrovstvá Slovenska v basketbale, nedávno tu bola aj cyklistika. Bez podpory mesta by sa to určite nepodarilo zorganizovať. Myslím, že je tu aj dosť klubov, medzi nimi aj také, ktoré zastrešujú netradičné športy.
Bývate na sídlisku Pod Vŕšky, priamo pod oknami máte multifukčné ihrisko, často však zíva prázdnotou. Ako dostať deti opäť na dvor, dá sa to ešte v dnešnej dobe?
Jednoduchá vec, zobrať im tablety (smiech). Inak to nevidím, potom by nemali čo robiť, a vrátili by sa aj naspäť na dvory, bol by aj futbal, basketbal, vybíjaná, všetko možné.
Príde mi to tak, že dnešné deti treba dnes do športovania motivovať viac ako v minulosti, máte rovnaký názor?
Ak sa chce niekto aktívne venovať športu, musí si uvedomiť, že občas aj bolí. Dnešné deti sú také, že keď to bolí, radšej to nechám tak. Jednoduchšie je posúvať prstom po tablete. Poznám decká, ktoré aj do polnoci sedia pri počítačoch, miesto toho aby zobrali loptu a vybehli von. Ako aj my v mladosti, skončila škola, ale rodičia nás videli až večer.
Na aké aktivity sa hlavne zameriavate pri výučbe telesnej výchovy?
Deti zaujímajú najviac loptové hry. Atletika, či nebodaj gymnastika nefrčia, o hrazde nehovoriac. Takže sa zameriavam hlavne na kolektívne hry, či už to je basketbal, vybíjaná a podobne.
Majú žiaci radi telesnú?
Ako ktorí. Niektorí sa jej bránia všetkými možnými spôsobmi. Od nenosenia úborov, až po vymýšľanie si chorôb. Často ich podporujú aj samotní rodičia písaním ospravedlneniek.
Niektorí si ešte z mladosti spomínajú na telocvikárov ako ľudí v šušťákoch s píšťalkou v ústach a so stopkami v ruke. Je to váš prípad?
(Smiech) Určite nie. Priznám sa, že nedodržiavam striktne také veci ako nástupy a povely. Skôr to beriem uvoľnenejšie. Píšťalka však musí byť, bez nej by som musela celú hodinu hulákať po deťoch.
Dokáže vás ešte niečo pri hodinách telocviku prekvapiť?
Dnes sa žiaci veľmi ľahko dokážu zraniť. Jeden žiak netrafil loptu a zlomil si na dvakrát nohu. Nedávno dievčina spadla pri stoji na rikách a zlomila si stehennú kosť.
