KREMNICA. Vždy rada sledovala v televízii krasokorčuľovanie a ako dieťa snívala, že si raz korčule obuje aj ona. Ako rástla, postupne si uvedomovala, že jej zdravotné postihnutie jej to nikdy nedovolí.
Po prekonaní detskej mozgovej obrny má 29–ročná Kremničanka Michaela Vnučková sťažený pohyb a je na invalidnom dôchodku. Trpieť sebaľútosťou však nemá kedy a nemá to ani v povahe.
Srší nevyčerpateľným optimizmom a energiou. Je redaktorkou farského časopisu ŽiTO, spieva v zbore, už pred časom sa pustila spoločne s kamarátom Borisom Kollárom do písania knihy a verí, že napriek krátkej prestávke sa im ju nakoniec predsa len podarí dokončiť.
Sem–tam prekladá kamarátom texty z angličtiny a pustila sa aj do štúdia poľštiny.
Primálo aj priveľa pozornosti jej prekáža
Je rada, ak ju vnímajú ľudia takú, aká je. S jej chybami aj dobrými vlastnosťami.
„Bohužiaľ, občas sa mi ešte stane, že ma ľudia vnímajú cez moje postihnutie. Na Slovensku akoby sme stále mali vnútorné zábrany vnímať ľudí s postihnutím ako samozrejmosť. Buď sa niektorí tvária, že ma prehliadajú, alebo sa naopak každú chvíľu pýtajú, či mi netreba pomôcť. Niekedy je to pohyb medzi dvoma extrémami. Keď pomoc potrebujem, zvyčajne ich o to poprosím sama,“ hovorí.
Dodáva, že predovšetkým s deťmi by mali rodičia hovoriť o zdravotne postihnutých ľuďoch otvorene a bez zábran.
Miška sa najlepšie cíti v kremnickom farskom spoločenstve, kde si našla množstvo kamarátov a je pre ňu ako druhá rodina.
Na Vianoce si želala rúru
Pred časom začala Miška zapĺňať svoju facebookovú stránku zaujímavými receptami. Väčšina pochádza z rodinnej kuchárskej knihy, keďže jej stará mama a neskôr aj mamina si receptúry dôsledne zapisovali a časom tak vznikla celkom slušná zbierka receptov, z ktorých väčšinu nenájdete v žiadnych kuchárskych knihách.
Pečenie a varenie sa stalo pre Mišku koníčkom a neodradia ju ani prípadné neúspechy.
„Napríklad receptov na langoše som vyskúšala asi tridsať, než som našla ten pravý,“ dodáva.
Hoci už ako päťročná sa rada tmolila okolo babky v kuchyni, neskôr sa s mamkou presťahovali do menšieho bytu, kde mali iba dvojplatničku.
Miška veľmi túžila po rúre na pečenie a pred troma rokmi na Vianoce sa jej sen splnil. Odvtedy nedala rúre vydýchnuť a Facebook sa pomaly stáva pre jej kuchársku prezentáciu priúzky.
„Už aj sesternica Zdenka ma presviedča, aby som začala písať kuchársky blog a mňa to veľmi láka. Len keby som bola počítačovo zdatnejšia,“ usmeje sa.
Okrem toho by chcela dotiahnuť práce na knihe o histórii kremnickej farnosti.
„Už pred niekoľkými rokmi sme sa do toho pustili s kamarátom Borisom Kollárom. Je to však náročné pátranie v cirkevných archívoch, no verím, že sa nám to nakoniec po menšej odmlke podarí a že kniha uzrie svetlo sveta,“ doplnila.
Po stopách Jána Pavla II.
Miška ukončila Gymnázium pre sluchovo postihnutých v Kremnici a hoci je počujúca, výborne sa naučila aj posunkovú reč. Okrem toho prekladá pre priateľov z angličtiny a pred dvoma rokmi sa pustila aj do štúdia poľštiny. Dôvod bol spočiatku prozaický – k jej vzorom vždy patril pápež Ján Pavol II.
Veľmi túžila v Poľsku podniknúť cestu po jeho stopách, no cestovanie je pre Mišku dosť komplikované, keďže nemajú auto.
V tom čase začal v Kremnici pôsobiť ako kaplán Peter Lupták, ktorý študoval v Poľsku a ako prvý jej vsadil do hlavy chrobáka, aby sa pustila do štúdia poľštiny.
Keď sa jej na vytúženú dvojdňovú púť mládeže a rodín do Poľska napokon podarilo dostať, už ovládala jazyk na slušnej úrovni. V Krakove si napríklad s nadšením poklebetila s tamojšími predavačkami. „
Jedna sa ma dokonca pýtala, z ktorej časti Poľska pochádzam a bola prekvapená, že som Slovenka. Samozrejme, stále je čo zlepšovať,“ hovorí.
Nie som Bocelli, ale spev ma baví
Miška žije s mamou Katarínou a tá je jej prvým kritikom a radcom nielen pre obľúbenom varení, ale aj pri speve.
„V poslednom čase chodíme so zborom spievať aj na svadby a sú to krásne zážitky,“ doplnila.
Najprv chodili zaspievať len kamarátom, no postupne sa o nich dozvedeli aj ostatní a teraz sú na roztrhanie.
„Zažijeme pri nácviku kopec zábavy. Minule sme napríklad skoro tri hodiny nacvičovali pomerne náročný kánon Sanctus a keď sme mali konečne pocit, že sme to zvládli, prišla ešte ťažšia časť Glória. Ak chcem pri hudbe relaxovať, nielen ju nacvičovať, určite si pustím Bocelliho alebo Piotra Rubika,“ dodáva.
