ŽIAR NAD HRONOM. Obnovený kostol svätého Vavrinca, budova školy, cintorín a múr niekdajšieho kultúrneho domu. To je všetko, čo zostalo z kedysi rušnej a významnej obce Horné Opatovce, ktorej korene siahajú až do 11. storočia.
Jej osud spečatila výstavba žiarskej hlinikárne v jej bezprostrednej blízkosti. Ľudia sa spočiatku tešili. Nájdu si prácu doslova „za humnami“, uživia rodiny a prilepšia si. Počiatočné nadšenie mizlo priamo úmerne s tým, ako začali mať ľudia v obci zdravotné problémy. Prví to pocítili včelári, keďže včely sú dokonalým indikátorom životného prostredia.
Padali celé včelstvá. Neskôr začal chorľavieť dobytok, ktorý sa pásol na nezdravých pastvinách. A potom už nasledovali ľudia. Pribúdali hlavne dýchacie ťažkosti.
„Keď ste prišli k lekárovi a popísali ste mu svoje ťažkosti, zvykol sa spýtať, či sme z Opatoviec,“ spomína si jeden z pôvodných obyvateľov.
Bol to už nezastaviteľný proces a tak obyvateľov v roku 1969 na základe rozhodnutia československej vlády vysťahovali a obec zmizla z mapy Slovenska. Niektoré rodiny sa však vysťahovali už niekoľko rokov predtým. Pred zánikom mali Horné Opatovce 288 domov a 1 380 obyvateľov.
V Kostole sv. Vavrinca, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, sa dnes na svätej omši opäť stretli rodáci. Po omši nasledoval kultúrny program a spomínanie, ktoré nemalo konca – kraja.
Kde stál domček, je dnes smetisko
95 – ročný Štefan Skladan s o rok mladšou manželkou Máriou tiež patria k pôvodným Opatovčanom. Brali sa v roku 1945, pár mesiacov po skončení druhej svetovej vojny. Mali veľké plány a všetky ich plány sa spájali s Opatovcami. V roku 1957 sa so svojimi malými deťmi sťahovali do nového domu, no šťastní v ňom boli iba desať rokov. „Plakal som vtedy, plačem aj dnes, keď si na to spomeniem,“ hovorí stále čiperný pán Skladan.
Potom zamyslene ukáže rukou smerom k veľkej komunálnej skládke neďaleko kostola. „Tam stál náš dom, teraz sú tam smeti,“ hovorí.
Obec podľa neho kedysi žila veľmi čulým životom. „Ľudia sa museli obracať aj vtedy, veď skoro každý mal malé hospodárstvo a popri tom sme museli chodiť do práce. Napriek tomu sme boli šťastnejší. Mali sme na seba viac času, ľudia sa navštevovali, žili družnejšie. Každý sused bol skoro ako rodina.
Na dnešnej slávnosti zarecitoval bez zaváhania báseň od Štefana Žáryho. Napriek pokročilému veku má umenie stále v krvi, bol totiž dlhoročným ochotníkom. „Divadlo nás dokonca dalo dohromady aj s mojou manželkou. Ja mám dodnes rád všetko, čo je pekné. Pekné ženy, kvalitnú poéziu, divadlo aj dobré vínko,“ zažartuje.
Opatovskí ochotníci patrili v tom čase podľa neho k najlepším na Slovensku. „Divadlá sme nacvičovali pred všetkými veľkými sviatkami – napríklad pred Vianocami, či Veľkou nocou. Premiéra – to bola vždy slávnosť pre celú dedinu,“ hovorí s tým, že Opatovčania mali k sebe vždy blízko. Okrem divadla chodili spoločne hrávať stolný tenis, či hokej na prírodný ľad pri dedine.
Program pre každého
Podpredsedníčka občianskeho združenia Horné Opatovce Mária Kadlecová bola spokojná, že na stretnutie prichádza zakaždým množstvo ľudí. „S prípravou je naozaj veľmi veľa starostí, ale vidieť spokojných ľudí, ktorí majú opäť šancu stretnúť sa, je krásny pocit,“ dodala.
Súčasťou stretnutia bol aj kultúrny program, v ktorom vystúpili dychová hudba Slašťanka, Detský folklórny súbor Makovička, spevácka skupina zo Sklených Teplíc, spevokol Seniori Optimisti, Tonka Pulišová s dcérami a vnučkami, či Robo Mikla.
