PLZEŇ/ŽIAR NAD HRONOM. Svoj domov našiel v Plzni, kde žije od roku 2000, s výnimkou krátkych prestávok, keď ho hokej zaviedol do Pardubíc, Zlína, Neuchatelu a Košíc.
Kariéru aktívneho hokejistu už máte za sebou. Ostali ste nejakým spôsobom pri hokeji?
– Áno. V malom, ale v mládežníckom hokeji úspešnom klube, HC Meteor Třemošná pracujem už štvrtú sezónu ako tréner. Prešiel som postupne všetkými kategóriami od 3. triedy až po starší dorast. V poslednej sezóne sme s kolegom Krampolom postúpili s našimi mladšími dorastencami do extraligy mladšieho dorastu. Paralelne som viedol aj žiakov 5. triedy hrajúcich žiacku ligu.
Venuje sa popri trénovaní aj iným aktivitám?
– Momentálne prežívam pracovne najťažšie obdobie, hlavne čo sa týka časovej náročnosti. V priebehu sezóny som sa rozhodol podnikať a zároveň si splniť svoj dávny sen. S kamarátmi sme si otvorili obchod s rybárskymi potrebami. Je náročné preto všetko stíhať, preto som si túto sezónu nechal len jednu kategóriu, žiakov 5. triedy. V čase, keď padlo rozhodnutie o založení obchodu, prišla ponuka na prácu v jednej plzenskej firme, ktorá predáva automobily. Takže momentálne mám na starosti firemný predaj áut nemenovanej značky. Niekedy sa mi zdá byť deň krátky, ale obchod je už od septembra otvorený a verím, že dlhé nočné zmeny pri naskladňovaní a zariaďovaní interiéru už máme za sebou.
Zdáte sa byť naozaj vyťažený človek, ako to zvláda vaša rodina?
– Našťastie mám tolerantnú manželku, ktorá zvláda domácnosť, svoju prácu a našu dcéru Vanesu (13) sama.
Okrem iného sa momentálne venuje trénovaniu detí v Čechách. Na fotke vľavo hore. (zdroj: ARCHÍV DUŠAN ANDRAŠOVSKÝ)Ste rodákom zo Žiaru nad Hronom. Ako si spomínate na detstvo strávené v tomto meste?
– Mal som krásne detstvo. Rád spomínam na každodenné hokejové či futbalové bitky s kamarátmi a bratom na našom pľaci vo dvore za našou bytovkou. Bola to krásna doba, keď deti lietali vonku celé dni, stále niečo hrali, rodičia sa o ne nemuseli báť, jedine kedy spozorneli bolo, keď počuli prasknúť okno u susedov a museli vyriešiť jeho opravu. Na chvíľu sme dostali zákaz, suseda nám nechcela vrátiť futbalovú loptu, ale my sme ju vždy presvedčili a za chvíľu sa mastilo ďalej.
Kde hľadať vaše úplné hokejové začiatky?
– V zime sme s otcom a chlapcami nosili z pivnice v kýbľoch vodu na naše mini hokejové ihrisko za garážami a tam korčuľovali do noci. Niekedy sme bojovali proti chlapcom z druhého dvora, tam už sa často muselo spraviť pár stehov na niekoho hlave, ale všetci prežili.
Dnes už takéto veci človek málokedy vidí...
– Vtedy to bolo iné, všetci chlapci vedeli kopnúť do lopty, hodiť na basketbalový kôš, hrať volejbal, korčuľovať. Každý musel skočiť z garáže na nohy priamo na trávu, pretože by sa mu ostatní smiali, keby sa bál. Dievčatá vedeli volejbal, basket, futbal, skákali gumu, alebo sme všetci pretekali, kto skočí najďalej do piesku. To je obrovský rozdiel medzi deťmi z pred 30-tich rokov a súčasnou generáciou cca 10-15 ročných detí. Ale to je už iná téma.
Spomínali ste obchod s rybárskymi potrebami. Ako ste sa dostali k chytaniu rýb?
– Tu musím spomenúť Lutilský potok, kde som okrem hokeja (keď bol zamrznutý) pričuchol k svojmu životnému koníčku a to chytaniu rýb. Vďaka otcovi a starej mame, ktorá s nami trávila pri potoku dlhé hodiny, kde sme my s bratom Martinom lovili jalce, hlaváče, belice, čereble a niekedy aj pstruhy. Tu sme si obaja vybudovali kladný vzťah k prírode.
Rybárčenie sa stalo jeho celoživotnou vášňou. (zdroj: ARCHÍV DUŠAN ANDRAŠOVSKÝ)Navštevujete Žiar? Ako často doňho zavítate?
– Žiar navštívim 2-3 krát do roka. Žijú tu rodičia, brat s rodinou a ostalo mi ešte pár starých kamarátov, s ktorými sme stále v kontakte. Páči sa mi, ako sa mesto mení, hlavne námestie, páči sa mi, že je oveľa čistejšie, zelenšie a modernejšie ako bývalo. Zaujal ma taktiež futbalový štadión, in-line dráha a iné.
Ako bývalý hokejista, čo poviete k téme Žiar nad Hronom a ľadový hokej?
– Mrzí ma osud starého zimného štadióna, kde som strávil kus detstva a začínal s hokejom. Doteraz nechápem bývalé vedenia mesta, že to nechali zájsť do takého tragického stavu, že už x rokov deti z bývalého okresného mesta nemajú ľad, že partie hobby hokejistov musia za ľadom jazdiť do Zvolena či Bystrice, aby si tam prenajali ľad v nočných hodinách. Snáď sa blýska na lepšie časy. Pevne verím, že sa v Žiari ešte niekedy skĺzneme na novom zimáčiku. Nechcem hovoriť o tom, čo ide v Čechách, alebo v iných mestách na Slovensku. Prečo to nejde v Žiari? Potrebujeme ďalší supermarket, nie je ich už v Žiari dosť? Ale to je zase iná otázka.
Väčšinu kariéry ste odohrali v Čechách. Prečo práve tam, čím si vás česká liga získala?
– Asi preto, že som na viac nemal (smiech). Ako mladý hráč som zo Zvolena odišiel do Fínska, nevedel som reč a ani po hokejovej či mentálnej stránke, som nebol dobre pripravený, takže som sa po dvoch mesiacoch sťahoval priamo do Plzne. A keď aj potom prišla ponuka skúsiť to v zahraničí, rozhodol som sa zostať doma v Plzni. V priebehu 6-tej sezóny som sa rozhodol, že kývnem na ponuky zo Švédska, alebo Ruska, ktoré som mal. Ale tesne pred podpisom zmluvy a koncom prestupového obdobia som si zlomil nohu a bolo po angažmáne.
Čo sa dialo následne?
– Ostala len možnosť zostať v Plzni, alebo ísť do Pardubíc, z ktorých chodila ponuka posledné štyri sezóny. Na základe plzenských výsledkov z posledných sezón a vinou zranení, som sa rozhodol, že skúsim zmenu. Váhal som, či som urobil dobre, ale túžil som niečo vyhrať. Hneď v prvej sezóne sme hrali finále, ale nakoniec bola Sparta lepšia. V ďalšej sezóne ma vymenili do Zlína a po ďalšej som sa rozhodol ísť do Švajčiarska do druhej najvyššej súťaže, konkrétne do Neuchatelu. Tam však hokej nemal históriu, na zápasy chodilo 150 ľudí, klub šetril na hráčoch a nakoniec po troch mesiacoch aj skrachoval. Tak prišli Košice.
Titul s Košicami bol pre Andrašovského najviac. Na záver kariéry hral pred svojimi blízkymi. (zdroj: ARCHÍV DUŠAN ANDRAŠOVSKÝ)Najväčší kariérny úspech?
– Je ťažké vybrať jeden. Nezažil som nič svetové. Vypichol by som niekoľko momentov. Postup so Zvolenom do extraligy hneď v mojej prvej sezóne medzi dospelými. Potom to bol prvý reprezentačný gól v Spišskej novej Vsi proti Rusku. Veľkú eufóriu sme zažili, keď sme s Plzňou porazili Pardubice. My sme ako úplní outsideri išli do play-off z 8. miesta a podarilo sa nám ich poraziť v 7. zápase u nich doma. V noci nás na námestí v Plzni čakalo dvetisíc ľudí, a to bolo to len prvé kolo. Samozrejme prvý titul v Košiciach, to bolo najviac. Na koniec kariéry, pred vypredanou Košickou arénou, pred celou svojou rodinou a priateľmi zo Žiaru. Pamätám si, že som kupoval 34 lístkov (smiech).
Niekoľko zápasov ste odohrali aj za reprezentáciu. Aké máte spomienky na tieto časy?
– Veľmi pekné, bolo to 25 zápasov. Reprezentovať bolo ako sen, keď som dostal prvú nomináciu, hneď v prvej extraligovej sezóne, myslel som si, že sa tréneri museli pomýliť. Keď som potom sedel v kabíne s Cígerom, Daňom, Kolníkom, Jánošom, Pohorelcom, Pucherom či Plavuchom, tak som bol vyklepaný, ako “ratlík.“ Škoda, že tých zápasov bolo tak málo.
Čo hovoríte na snahu “Zlatej generácie“ o zmenu podmienok v slovenskom hokeji?
– Chlapcom držím palce, s niektorými som hokejovo vyrastal ako spoluhráč, alebo protihráč, poznáme sa osobne. Je dobré, že sa ich do toho pustilo toľko. Majú elán, mená a vízie, verím, že zastavia pád nášho hokeja a podarí sa im vrátiť eufóriu, ktorú Slovensko zažívalo vďaka hokeju v rokoch, keď títo chlapci nosili medaile z majstrovstiev sveta. Že zažijeme to, keď obrovská časť národa sledovala o druhej hodine ráno Olympijské hry vo Vancouveri a nezabudnuteľného Pavla Demitru. Že sa im podarí do budúcna vychovať takých hráčov, ako boli oni. Veľmi im to prajem a budem držať palce.
