ŽIAR NAD HRONOM. Izba 91–ročného Jozefa Čabáka v Domove dôchodcov a domove sociálnych služieb v Žiari nad Hronom, býva zvyčajne plná prírodného materiálu z liany, takzvaného pedigu.
Práve z tohto materiálu, ktorý má oproti vŕbovému prútiu viacero výhod, vyrába krásne ozdobné košíky. Pedigové prúty sú jemnejšie, dlhšie a hlavne ohybnejšie ako vŕbové.
Vek chuť tvoriť nezastavil
Tejto činnosti sa pritom začal pán Čabák venovať iba pred troma rokmi, takmer na prahu deväťdesiatky.
„Bolo až na neuverenie, že mu to išlo takmer hneď po tom, ako sa s touto technikou zoznámil,“ hovorí asistentka sociálnej práce Svetlana Kurucová, ktorá mala z jeho rýchleho napredovania veľkú radosť.
Má totiž dostatok skúseností s tým, že začínať nové aktivity v takomto vysokom veku je niekedy veľmi náročné a iba malé percento dôchodcov má dostatok trpezlivosti sa takejto aktivite venovať.
Majstrovstvo pre gazdovstvo
Jozef Čabák dodáva, že základy pletenia košíkov má ešte z detstva, no tam išlo o celkom iný druh činnosti.
„Pochádzam z Pitelovej a ako na dedinách bývalo zvykom, vyrábali sme hlavne veci, ktoré sme potrebovali do domácnosti. Koše na zemiaky, ovocie, prípadne slamienky, v ktorých sa piekol chlebík,“ hovorí.
Keby mu vtedy povedali, že raz bude vyrábať košíky na ozdobu, asi by neveril. „Také niečo v tom čase neexistovalo, krása musela ustúpiť predmetom dennej potreby. No teraz som rád, že som sa do toho pustil,“ hovorí.
Hoci prsty pri prepletaní občas bolia, nesťažuje sa. Celý život tvrdo robil v rôznych profesiách a naučil sa nesťažovať. „Teraz mám ako dôchodca tú výhodu, že môžem košíky vyrábať, kedy ja sám chcem,“ hovorí.
Najčastejšie tak vznikajú darčeky pre príbuzných a priateľov.
„Naučiť sa pliesť košíky vôbec nie je jednoduché, o to viac všetci obdivujeme pána Jozefa, ako to zvláda. Na svoj vek má vynikajúcu pamäť a neuveriteľnú trpezlivosť. Rýchlo si osvojil techniku,“ hovorí Svetlana Kurucová s tým, že sám si vymýšľa tvary a má tiež zmysel pre ladenie farieb.
V peknom košíku zdravý duch
Dôležité sú však podľa nej nielen výsledky práce v podobe krásnych košíkov, ale aj skutočnosť, že tvorivá činnosť udržuje zdravého ducha.
„Takáto umelecká činnosť človeka oslobodzuje, dáva mu pocit, že je stále potrebný a vnáša mu do života radosť. U ľudí v pokročilom veku sú to veľké prednosti,“ dopĺňa s tým, že pán Jozef je nesmierne šetrný aj čo sa týka materiálu.
Aj v čase keď pracuje naplno, nikdy po sebe nenechá na zemi zvyšky prútov a iný neporiadok. On zas hovorí, že na izbe pracuje najradšej.
„Mám tu nielen súkromie, ale aj pohodlie. Už nie som najmladší, občas prácu preruším, trochu si poležím a zas sa k nej vrátim."
Trpezlivosť sa podľa neho zrodila už v detstve, keďže deti v tých časoch museli pomáhať okolo domu už od raného detstva.
„Mal som šestnásť a veľmi som si chcel nájsť prácu a trochu si privyrobiť. Môj otec však trval na tom, že nebude mať kto pásť kravy a tak som musel pomáhať naďalej okolo domu a statku,“ hovorí.
Ako osemnásťročný sa však predsa len vzoprel a prácu si našiel. „Robil som v živote rôzne profesie. Staval som cesty, nadjazdy, roky som odrobil na vtedajšom kremnickom Elektrovode,“ hovorí.
Najväčšiu ranu utrpel, keď mu zomrela manželka a syn. Naopak, najväčšiu radosť má z brata – katolíckeho duchovného a dcéry, ktorí žijú v Banskej Bystrici a pravidelne sa s nimi stretáva. A tiež z vnúčat, ktoré sa roztratili za štúdiami. „Život vám pripraví krásne aj smutné chvíle, no musíme sa naučiť to všetko prijať,“ hovorí.
