KREMNICA. Každý detail dotiahne do dokonalosti a všetky jeho námety sa rodia v hlave. Predlohy si nepredkresľuje, vznikajú za behu priamo na tkáčskom ráme.
Tridsaťpäťročný Kremničan Pavol Gabko vyrastal v detskom domove a tu sa po prvýkrát stretol s ručnými prácami. V tom čase to však bola viac povinnosť ako zábava.
„Neskôr som chodil na textilnú školu do Liptovského Mikuláša a tu už mala výučba inú úroveň. Po prvýkrát som tu vyskúšal aj tkanie na rámik,“ hovorí s tým, že iba zdanlivo ide o činnosť, ktorú podvedome pripisujeme ženám.
Mnohí chlapi sa im v tomto smere podľa neho dokonale vyrovnajú. Majú silnejšie prsty, dobrú predstavivosť aj vytrvalosť.
Pomáha si vidličkou
On sám nanovo túto techniku objavil v dennom stacionári Spoločenstvo Otcov dom v obci Krahule, ktorý počas pracovných dní navštevuje. „Tu ma ľudia v mojej snahe podporujú, naplno sa nám venujú a to je pre mňa veľmi dôležité,“ hovorí.
Pavol totiž trpí schizofréniou, no nie je typ, ktorý by sa ľutoval. „Niekedy sa ma ľudia pýtajú aj to, či mi tkanie pomáha po duševnej stránke. Ja to však v zápale práce takto nepociťujem. Spokojnosť prichádza vtedy, keď je práca dokončená a keď sa niekomu páči,“ dodáva.
Dôležité pre neho je, aby sedel každý detail, a preto je pri mnohých činnostiach doslova perfekcionista. „Do rámika treba natiahnuť osnovu – teda pevné nite a pomedzi ne sa už tká,“ vysvetľuje a aby jednotlivé riadky k sebe pevne priliehali, pomáha si netradične – vidličkou.
Najväčším problémom je podľa neho počítanie, aby sedeli farby aj tvary. Hlavne vtedy, ak sa netvorí podľa predlohy. „Pravdaže, niekedy sa pri tom počítaní aj seknem a musím párať,“ hovorí.
Sústredenie pri práci. (zdroj: Kveta Fajčíková)Veže ako posolstvo
Najviac ho v poslednom čase oslovujú veže kostolov a historických stavieb. Nedávno dokončil Kostol svätej Kataríny v Kremnici a teraz sníva o Bojnickom zámku. Na túto impozantnú stavbu sa kedysi pozeral z okna detského domova a zostala mu v pamäti.
„Dodnes poznám každý jej detail, nemusel by som mať ani predlohu,“ hovorí. Tká vždy iba toľko, aby sa necítil vyčerpaný. Niekedy však pri tejto činnosti vydrží aj dve hodiny. „Teraz som sa pustil do tkania obrazu so sviecami. Plamene sviec sú fascinujúce a verím, že sa mi podarí ich svetlo a teplo preniesť aj do tejto práce,“ hovorí.
Riaditeľ denného stacionára Jozef Ďurajka hovorí, že Pavol je mimoriadne šikovný, húževnatý a svedomitý. Navyše v sebe skrýva aj výtvarný talent a postupne sa v technike zdokonaľuje. Vo všetkom, čo robí, je veľmi precízny. Napríklad aj pri obyčajnom upratovaní, ktoré väčšinu ľudí znechucuje.
Keďže v stacionári sa venujú aj samoobslužným činnostiam klientov, ich súčasťou býva aj piatkové upratovanie. A tu si Pavol prichádza tiež na svoje, neunikne mu ani zrnko prachu.
„Niekedy mu už zo žartu hovoríme, aby to tak nepreháňal,“ usmeje sa riaditeľ. Sám Pavol však priznáva, že aj doma patrí upratovanie k jeho obľúbeným činnostiam a všetko musí byť na svojom mieste. Popri tkaní má ešte jednu veľkú záľubu – turistiku. Každý víkend sa spolu s ujom vydávajú do hôr, najradšej má túru zo Skalky cez Hostinec do Kremnice.
Vľavo Kostol sv. Kataríny v Kremnici. (zdroj: Kveta Fajčíková)
