Folklorista z Hronu o tanci: Nie je to ako spartakiáda, musíme byť presvedčiví (FOTO+VIDEO)

ŽIAR NAD HRONOM. Žiarsky Folklórny súbor Hron oslavuje 60 rokov svojej existencie. Ku svojim začiatkom sa vráti prostredníctvom svätej omše a galaprogramu. Vedúci súboru OLIVER DÁVID hovorí o tom, ako tanečníci, speváci a hudobníci spolu vytvorili rodinu.

Slávnostný program k 60. výročiu Folklórneho súboru Hron ste nazvali Korene... Tu sme ich zapustili. Prečo?

– Prečo korene? Odtiaľto sme vzišli a tu sme ich zároveň zapustili. Cez deti, ktoré vedieme k tradíciám, ktoré pokračujú v našich snaženiach. Vnímam to ako rodinný odkaz, ktorý im odovzdávame. Máme vlastné rodiny, ale aj tú súborovú, ktorá našťastie, stále existuje. Keď vidíte syna, dcéru, vnuka, vnučku, tak vás to utvrdzuje, že to má význam.

Pôsobia v súbore aj vaše vlastné deti?

– Aktuálne syn, no v minulosti aj dcéra, ktorej to už neumožňujú pracovné povinnosti.

Kedy a za akých okolností Hron vznikal?

– Súbor vznikol v 57. roku minulého storočia. Žiar bol vtedy novým mestom a aktivít a záujmových krúžkov sa tu v tých časoch rozbiehalo viacero. Zakladateľom bol Ján Polák, bývalý spevák SĽUK-u, na jeho podnet sa pridali ďalší. Najznámejším bol zrejme Pavol Dlhopolec, spojil hudobnú, spevácku a tanečnú zložku, ktorej sa aj venoval.

Súbor sa rozvíjal a prežil až do dnešnej doby. Zažil úspešnejšie, ale aj menej úspešné periódy, zvykneme hovoriť: Raz sme hore a raz dolu, ale stále spolu. Boli obdobia, keď bol dostatok ľudí aj nápadov, ale aj časy, keď ľudí bolo pomenej a súbor bolo treba oživiť.

FOTO: Folklórny súbor Hron oslavuje (6 fotografií)

Koľko je vás dnes?

– Aktuálne je nás asi štyridsať aktívnych členov, spolu so spevom a hudobnou zložkou. Celkovo je nás 54, no vždy sa dejú nejaké zmeny, keď členovia odchádzajú na vysoké školy, kde sa venujú tancu v iných súboroch – v Bratislave, v Nitre, v Banskej Bystrici. Chýba nám najmä veková skupina siedmakov, ôsmakov a deviatakov, v regióne ju má podchytenú akurát Makovička v Hliníku nad Hronom. Súborov, ktoré sa venujú deťom v predškolskom veku a na prvom stupni, je dostatok, sú to Dukátik v Kremnici, ale aj Hronček, a Hroniarik v Žiari.

Ako sa líšil nábor členov v dobe vzniku súboru a v súčasnosti? Čo sa zmenilo?

– Kedysi sa počty napĺňali aj vďaka systému, socializmus od mladých ľudí vyslovene vyžadoval, aby boli aktívni, aby sa niečomu venovali. Niektorí sa teda rozhodli pre súbor. Dnes je to o niečom inom, robíme výchovné koncerty pre základné školy, kde uvidia predstavenie a získajú informácie o tom, ako sa môžu pridať.

Záujem majú zrejme predovšetkým dievčatá. V čom sa mýlia chlapci, ak si myslia, že tanec v súbore je najmä pre opačné pohlavie?

– V našom galaprograme budeme popri predvádzaní tanečných čísiel premietať dokrútky, v ktorých sme sa pýtali bývalých Hroňákov, prečo do súboru prišli. Spomínajú prípady, že im to niekto odporučil, ale aj, že sa chceli zoznámiť s dievčaťom. Zaujímavý je aj môj príbeh. Bol som športovec, chcel som behať maratóny, ale nemal som kde posilňovať. Vtedy neboli fitness centrá ako dnes, preto som šiel do súboru. Vôbec mi pritom nenapadlo, že sa to obráti a mne zostane láska k folklóru.

Príprava je zrejme aj fyzicky náročná.

– Samozrejme. Existujú rôzne druhy tanca, ale ten folklórny je všestrannou pohybovou prípravou. Zo začiatku je to aj o základnej gymnastike, jednoduchých baletných figúrach. Napríklad, ak prišiel do súboru niekto, kto predtým tancoval hip-hop alebo spoločenské tance, bol jednoducho úzko zameraný. Jeho pohyby boli tak špecifické, že bolo ťažké odučiť ho určité návyky. Ale naopak, keď sa folklorista dostal k hip-hopu alebo k inému tancu, hneď sa etabloval a bol v ňom rýchlo ako doma.

Keď sa chce dieťa venovať hokeju, lyžovaniu, stojí to jeho rodičov veľa peňazí. Čo stojí mať dieťa vo folklórnom súbore?

– Nič, len chuť prísť a to cestovné, na auto, na autobus. Ja sa snažím získať peniaze od ľudí, ktorí ich majú, ktorí nám vedia pomôcť sponzorsky. Treba ísť za nimi, rozprávať sa s nimi a dohodnúť sa na podpore. Najdrahšie v súbore sú voľný čas a chuť sa niečo nové naučiť. O ostatné sa postarám ja ako vedúci.

Cítite to, keď študenti odchádzajú na vysoké školy? Prichádzate o nich pre väčšie súbory?

– Ja si myslím, že neprichádzame. Oni sa radi vracajú, lebo vedia, odkiaľ vzišli. Vážia si svoje korene. Je to o rodine, súbor je súčasťou ich života, životný štýl. Keď majú členovia dobré zázemie doma v rodine, tak aj súborová rodina funguje ďalej.

Z čoho Hron pri svojich choreografiách čerpá? Nachádza v domácom regióne Tekova dostatok podnetov?

– Tu sme doma, odtiaľto máme rodičov, starých rodičov, preto je nám najľahšie a najbližšie zisťovať od predkov zvykoslovné tradície, ktoré tu existovali. Sú pre nás základom. Snažíme sa ich zachovať v tanci, v programoch. Fašiangy robíme spolu s Dominikom Garajom, gajdošom z Veľkej Lehoty, spievame napríklad piesne z Dolnej Ždane.

Lepšie je nám pochopiť tunajšie zvyky, lebo odtiaľto sme vzišli. Ťažšie nám je robiť Detvu, Myjavu, Zemplín, lebo odtiaľ nepochádzame. Naučiť sa to samozrejme môžeme, ale vernejší sme v domácich tancoch a zvykoch. Nejde predsa o to, aby sme to odcvičili ako spartakiádu, ale aby sme boli presvedčiví.

Zdá sa, že folklór je v trende. V čom je rozdiel v jeho vnímaní oproti minulosti?

– Pre mňa folklór nikdy nebol trendom, že to dnes ľudia tak vidia, to ovplyvniť neviem. Myslím si, že si to folklór nezaslúži. Dôležité ale je, že televízia, ale aj iné médiá ho aspoň nejakým spôsobom približujú ľuďom cez svoje relácie. Hoci vidno, že sa komercionalizuje a zmysel akoby sa strácal.

Aj na šou Zem spieva boli rozporuplné reakcie, nedá sa predsa porovnávať jednotlivec a súbor, príde mi to až smiešne, ale vďaka aj za to. Zrejme si tento spôsob dnešná doba vyžaduje. Televízny divák, ktorý sedí v obývačke, si povie, aké pekné, no nevie si predstaviť, čo sa za tým skrýva, koľko hodín nácvikov a potu, speváckych skúšok.

Hovoríte o tom, že možno doba si vyžiadala zmenu v tom, ako sa folklór k ľuďom dostáva. Aká je to doba?

– Je to doba, ktorá sa vracia k folklóru, no aj doba, keď SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský – pozn. red.) pred niekoľkými rokmi chcel v súvislosti s ľudovu piesňou udeľovať autorské práva. Komu by ich dával? Našim predkom? Nositeľom ľudovej tradície? Našťastie to neprešlo. Ľudové hudby a súbory môžu fungovať bez toho, aby si museli plniť oznamovaciu povinnosť a nahlasovať pred podujatiami zoznamy skladieb.

Ale aj to je svedectvo o dobe, ktorú žijeme. Ak mi pamätník povedal nejaký príbeh, zaspieval nejakú pieseň, ktoré boli súčasťou jeho života, to sa predsa nedá spoplatniť, je to nevyčísliteľná hodnota.

Ako teda vidíte zmysel fungovania súborov, ako je Hron, v tejto dobe?

– Pre mňa je dôležité udržať tradíciu, z ktorej sme vzišli, odkaz starých rodičov, rodičov. Tie podstatné veci sú v nás, či chceme či nechceme, v pohyboch, ale aj v melódiách, v textoch piesní, ktoré nás učili staré mamy. Máme ich v podvedomí a postupne sa vynárajú. Nikde sa to nepíše, nikto to nehovorí, ale je to aj o zbližovaní sa a o pestovaní medziľudských vzťahov. Keď sa rodina stretne pri nejakej udalosti, sme spolu, oslavujeme, rovnako aj v súbore, keď má niekto narodeniny, meniny, postavíme sa do radu a všetci mu vinšujeme.

Ako blížiace sa výročie oslávite? Koľko sa vás pri tejto príležitosti zíde?

– Snažili sme sa pozvať všetkých bývalých Hroňákov, ktorí žijú, spolu je to asi tristo ľudí. Niektorí prídu, iní nemôžu, napríklad zo zdravotných dôvodov, čo chápeme. Nebolo jednoduché dať dokopy kontakty, pomohla nám aj sociálna sieť a dlhoročné súborové, priateľské vzťahy. Rozposlali sme zároveň dotazníky s otázkami, ktoré nám pomôžu dať dohromady aj informácie z histórie súboru.

Galaprogram pripravujete už dlhšie. Lístky sú už teraz vypredané. V čom bude výnimočný?

– Celý program bude mať dejovú líniu. Bude práve o tých spomínaných koreňoch a o ich zapúšťaní. Preto sme prizvali aj detské súbory zo Žiaru a blízkeho okolia. V dokrútkach budeme spovedať bývalých Hroňákov. Ukážeme, že v súbore sa tvoria silné vzťahy. Štatistiky nemáme, ale vzniklo u nás napríklad viacero manželských párov. Jedna z takýchto dvojíc, ktorá má dnes už dospelé deti, porozpráva o tom, ako sa spoznali.

Medzi hosťami sa tiež objaví Martin Kalman z Pohorelej, operný spevák a rezbár, ktorý rovnako vedie svojich potomkov k folklóru. Málokto však vie, že začínal ako dieťa práve v Hrone.

V akom veku ste s folklórom začali vy?

– Venujem sa mu od pätnástich rokov, prvýkrát som k nemu pričuchol v obci Dolná Ždaňa, kde sme ako mládežníci nacvičili program k otvoreniu nového kultúrneho domu. K mojim folklórnym začiatkom patrí aj to, že sme od večera do rána v dedine postavili sedemnásť májov, to už vieme len my, ktorí sme pri tom boli (úsmev). Máj, fašiangy a Vianoce – to sú príležitosti, keď sa v obci mládežníci stretávajú so zvykoslovím aj dnes.

Čo vám dalo pôsobenie v súbore, ako sa prejavilo vo vašom živote?

– Iný rozmer, iný pohľad na všetko. Naučil ma vážiť si ľudí a svojich predkov. Naučil ma rozoznávať skutočné hodnoty v živote a vedieť ich odovzdávať ďalej. Keď rozmýšľam nad svojím životom, spomeniem si na starých rodičov, ako žili oni a ich rodičia. Človek si pozrie svoj rodostrom a zrazu zistí, odkiaľ pochádza. Som vďačný za to, že som súčasťou súboru Hron a aj vďaka nemu môžem byť lepším človekom.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Stredoškolák Martin maturoval v kroji. To však nie je všetko + FOTO Čítajte