NOVÁ BAŇA. Na začiatku tvorby Miroslava Mišíka boli javorové črpáky. Bolo to v čase, keď sa z rodinného domu presťahoval do paneláku. „Nevedel som si predstaviť, že by som mal len tak sedieť pri televízore, to by ma neskutočne ubíjalo a nudilo,“ hovorí s tým, že v pivničných priestoroch paneláku si vtedy zriadil malú dielničku. Kým iní ľudia si zapínali správy, on si uvaril kávu a ponáhľal sa dolu do dielničky.
Hoci je vyučený strojár, v tomto povolaní sa nenašiel. Chladný kov ho jednoducho nepriťahoval a sám seba objavil až pri práci s drevom.
„Bol som v tom čase zrejme jediný výrobca, ktorý črpáky vyrábal výhradne ručne, bez pomoci sústruhu. Boli to klasické javorové črpáky so zaváraným dienkom, o ktoré bol veľký záujem,“ spomína si na začiatky svojej rezbárskej práce.
Postupne prešiel k tvorbe betlehemov a ročne ich vyrobí okolo 100 až 150. Najväčší z nich sa stal ozdobou kostola v Janovej Lehote.
Biblický príbeh zakliaty do lipy
Sezóna tvorby betlehemov sa začína pre pána Miroslava už pár týždňov po Vianociach. „V januári si po všetkých vianočných a remeselníckych trhoch trochu odpočiniem a začínam nanovo,“ hovorí s tým, že od februára až do Veľkej noci chodí po horách a hľadá správne lipové drevo.
Nemôže to byť hocijaká lipa, ktorá vyrástla na lúke, či za domami. „Takýchto stromov, ošľahaných vetrom sa nájde veľa, ja však potrebujem horskú lipu. Hovorí sa, že takáto lipa je ako mladé mäso,“ usmeje sa tým, že ak rastie lipa medzi stromami v lese, iný je jej vzrast, aj kvalita dreva. Ak tú správnu lipu nájde, osloví lesníkov.
Ani suchá, ani mokrá
Skôr, ako sa pustí do rezbárskych prác, musí drevo nechať vyschnúť. Trvá to týždne, j tu však treba odhadnúť, kedy je vyschnuté „tak akurát“.
„Dá sa to naučiť iba tým, že človek s týmto drevom pracuje. Nie je na to nejaká tabuľka,“ hovorí.
Drevo by malo byť suché tak na 90 percent a musí si držať tú správnu konzistenciu. „Keď s ním začnem pracovať,“ stále musí voňať,“ hovorí rezbár.
Zvyčajne začína s prácou na betlehemoch počas leta, mnohé súčasti si však pripravuje celoročne. Jeho svätá rodina, ale aj zvieratká či pastieri nesú jeho osobitý autorský rukopis. Dodáva, že nielen vzhľad drevených postavičiek a objektov v betleheme, ale aj kvalita dreva prispejú k tomu, že z betlehema musí byť cítiť teplo a život.
„To nemôžu byť iba obyčajní cínoví vojaci, ako to pri niektorých betlehemoch je, no musí z toho dýchať atmosféra,“ dodáva. Záver roka býva veľmi rušný – vtedy sa doslova nezastaví v kolotoči vianočných trhov, jarmokov a prezentácií remeselníkov. A popri tom ešte stíha kopec iných vecí.
Momentálne tvorí v dielni pri rodičovskom dome, keďže už robí aj na veľkých objednávkach a tie by sa do dielničky v paneláku nevmestili. Bol to napríklad už aj drevený kôň v životnej veľkosti.
Pod stromčekom bez betlehemu
Pán Miroslav sa v predvianočnom zhone zastaví až na Štedrý deň. Paradoxne však pod vianočným stromčekom v jeho rodine betlehem chýba, keďže aj tu sa potvrdilo, že obuvníkove deti chodia bosé.
„Mali sme doma môj drevený betlehem, no zapáčil sa jednému zo zákazníkov, takže som mu ho prepustil. Verím však, že raz budem mať toľko času, že budeme mať betlehem aj doma. Čas je totiž práve to, čo nikdy nemám,“ povie s úsmevom.
