ŽIAR NAD HRONOM. Žiarčan Jozef Mažgut opatruje doma v škatuliach malý poklad. Je ním zbierka starých pohľadníc, ktorú zdedil po svojej, dnes už nebohej, mame.
„Sú ich stovky pre rôzne príležitosti – výročia, sviatky, veľkonočné, ale aj vianočné, a práve z tých som vybral tie najkrajšie na ukážku pre vašich čitateľov,“ hovorí a ukazuje nám karty s vianočnými a novoročnými vinšmi.
Námety pre maľovanie
„Dnes už sa takéto motívy nevidia. Niektoré z pohľadníc majú sto a viac rokov. Napríklad táto je z roku 1907 a táto z roku 1909. Najviac ich je so slovenským textom, ale sú tam aj niektoré po nemecky, maďarsky či po anglicky,“ rozkladá ich postupne na stôl.
Jedna prišla celkom iste zo zámoria, značí to nápis post card (pohľadnica po anglicky). „Moji vzdialení,“ oslovuje adresátov jej pisateľ.
Známky sú len na niektorých, väčšina skončila v albumoch, ako dieťa bol totiž Jozef amatérskym filatelistom. Z jednej sa však na nás stále pozerá československý prezident Masaryk.
Jozefova mama obrázky z pohľadníc využívala aj ako inšpiráciu pri kresbách do pamätníkov. „Nebola profesionálka, no mala na to talent. Maľovala plátna do kostolov, rúcha pre kňazov. Krajinky a zátišia z týchto pohľadníc som ako predlohu používal aj ja,“ hovorí Jozef, ktorý pracuje s číslami, a tak mu relax v podobe výtvarnej tvorby padne vhod.
Jozef nám ukázal zbierku pohľadníc, ktorú zdedil po mame. (zdroj: Iva Zigová)Osobnejšie ako esemeska
Pred časom ponúkol zbierku mestskému kultúrnemu centru, že by z nej mohli vyskladať výstavu, mohla by tak potešiť aj iných.
Hoci mnohí považujú pohľadnice za prekonanú formu komunikácie, Jozef ich pred sviatkami posiela dodnes.
„Keď ešte mamina žila, zvykli sme ich písať rodine, stále mám zoznam adries. Je to predsa len osobnejšie a o niečom úplne inom, ako poslať v esemeske verš stiahnutý z internetu,“ vysvetľuje, prečo s tradíciou neskončil.
„Keď sa priblížil vianočný čas, mama sa ma každý de pýtala, či je niečo v schránke? A ak bolo, vždy nás to potešilo,“ spomína.
