Žiarčanka Dominika Veisová (18) patrí jednoznačne medzi najúspešnejších športovcov nášho mesta. Vďaka karate sa dostala na miesta, ktoré, ako priznáva, by bez svojho športu nikdy nenavštívila.
Aktuálne máš za sebou Majstrovstvá Európy v Ruskom Sochi. V ťažkej konkurencii si vo svojej kategórii skončila na piatom mieste. Ako hodnotíš tento šampionát?
– Od svojich narodenín som prestúpila do novej kategórie. V zahraničí som v nej štartovala teraz na ME iba tretíkrát, číže súperky som veľmi nepoznala a nedávala som tomu veľké nadeje. Brala som to skôr ako výlet a naberanie nových skúsenosti od starších súperiek. Mojim cieľom bolo vyhrať aspoň prvé kolo. Kým som to nebrala vážne, cítila som sa dobre a nakoniec som sa dostala až do semifinále. Vtedy ma chytil stres, lebo už išlo o veľa. Boj o postup do finále som prehrala, a tak ma čakal ešte zápas o 3. miesto. Bol to veľký tlak a necítila som sa najlepšie. Nakoniec som skončila piata. So svojim výkonom som veľmi spokojná, aj keď ma to veľmi mrzí, lebo medailu som mala na dosah.
Veľa mladých športovcov na začiatku kariéry skúša viacero športov, pokým sa rozhodnú pre ten, ktorý im najviac vyhovuje. Bolo karate jediným športom, ktorý si skúšala?
– Áno karate bol jediný šport, ktorému som sa začala venovať. Bavilo ma to od začiatku a drží ma to až dodnes.
Čo je v tvojom športe podľa teba najťažšie?
– Každý šport nie je ľahký, ani ten môj. Medzi najťažšie veci zaradujem situácie počas zápasu, keď prehrávam a do konca ostáva už len pár sekúnd. Ale ešte namáhavejšie je sa dať do psychickej pohody, vtedy ide všetko. Samozrejme, tam patria aj tréningy, však predsa sa aj hovorí – ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku (smiech).
Čo sa ti odohráva v hlave posledné sekundy pred súbojom so súperkou?
– Keď mám pravdu povedať, v tom momente mi hlavou preletí asi všetko. Čí sa nemám ešte napiť, čí som si nezabudla chránič na zuby, čí nemám ešte zbehnúť na WC, kde je tréner, čo práve robí súperka a ako sa rozcvičuje, ale aj také ženské blbosti, že čí sa mi neodmaľovala linka a podobne (smiech). Ale keď sa postavím na tatami, vtedy mám hlavu úplné prázdnu a už neriešim nič.
Počas rôznych šampionátov navštevuješ krajiny a mestá, ktoré by si inak nenavštívila. Kde sa ti páčilo najviac?
– Áno, je to pravda. Nebyť karate, tak najďalej by som bola asi len v Chorvátsku. Za ten čas som už navštívila mnoho krajín. Každá sa mi páčila niečím iným, ale ak mám povedať, že ktorá najviac, tak to bolo určíte na Tenerife.
Čo štúdium? Chcela by si po strednej škole ísť na výšku, alebo dostane prednosť karate?
– Toto je jedna z otázok, ktoré vôbec nemám rada. Nemám ani len potuchy kam by som chcela isť, alebo čo budem robiť. Či dostane prednosť výška, alebo karate, či bude oboje, alebo žiadne. Momentálne to neriešim, všetko sa vyvinie podľa situácie.
Si vo veku, kedy niektorí z tvojich rovesníkov vedú “párty život.“ Nechýba ti občas život normálneho dospievajúceho?
– Je pravda, že keď došla možnosť mať sponzorov a venovať sa karate, viac-menej som ju prijala hneď, lebo takéto situácie nechodia každý deň. Som vo veku, kedy by sa človek iba zabával, ale keď má človek sny a ciele, vie si vybrať. Mam individuálny učebný plán a podľa svojich možností sa snažím trénovať. Na otázku, že či mi chýba párty život odpovedám nie. Vediem ho aj ja. To, že idem možno raz za polrok na párty pre mňa nie je problém. Priznám sa, občas na mňa doľahne smútok, že keby nešportujem, tak by som mohla mat viac voľného času, venovať sa kamarátom, rodine, ale neľutujem to. Mam skvelého partnera a s tým mam párty život každý deň (smiech).
Počas tréningov, či šampionátov určite nie je núdza i o úsmevné momenty. Spomínaš si na nejaké?
– Áno, je pravda že núdza o takéto momenty nie je. Smejeme sa skoro stále, alebo teda ja určíte. Tak ako v klube, tak aj v reprezentácii SR sme veľmi dobrý kolektív. Momentálne rozmýšľam nad nejakým smiešnym zážitkov, ale všetky sú neslušné (smiech).
Dominika s jej trénerom Ľubomírom Striežovským. (zdroj: KARATE KLUB MŠK ŽIAR NAD HRONOM)Pod palcom ťa má Ľubomír Striežovský. Ako by si ho charakterizovala ako trénera?
– Či už ako tréner, alebo osoba je veľmi dobrý. Mame spolu dobrý vzťah po obidvoch stránkach. Trénerstvu sa venuje dobrovoľne vo svojom voľnom čaše popri svojej prací, ako aj ostatní tréneri v našom klube, čomu by sa mala vzdať veľká poklona a vďaka. Aj vo fáze, keď sme spolu a netrénujeme, nám robí dobrého spoločníka. Aj tým, že sme už starší pokecáme o hocičom a humor náš jednoznačne neopúšťa.
Karate sa o dva roky objaví na Olympiáde v Tokiu. Je to pre teba motivácia navyše?
– Ďalšia otázka, ktorej by som sa najradšej vyhla (smiech). Bola som veľmi šťastná, že karate sa dostalo konečne na olympiádu, však veď ktorý karatista by aj nebol. Každý športovec by aspoň raz na nej chcel štartovať, ale tým, že je to po prvýkrát, sú aj zúžené kritéria na vyber športovca a z celého sveta sa tam dostane len niekoľko desiatok ľudí. Cesta k tomu by bola veľmi ťažká. Ja nevravím, že raz možno nie, ale zatiaľ takého vysoké ciele nemám.
Čo robí Dominika Veisová keď má čas len pre seba?
– Najlepšia otázka zo všetkých. No ako každý študent sa strašne rada učím (smiech). Veľmi rada spím, jem, rada si zacvičím vo fitku a keď už mám konečne ten voľný čas, tak si z neho rada nechám aspoň trosku aj samej pre seba, na stretnutie s rodinou, či kamarátmi, ale najradšej mám keď som s priateľom.
