KREMNICA. Rezbárstvu sa Peter Zoričák z Kremnice venuje už od polovice sedemdesiatych rokov. Chytilo ho to na vysokej škole, ale základy získal už v detstve. Asi od desiatich rokov si vyrábal vzorky z dreva.
Rúbanie nikdy nebral ako povinnosť, tešilo ho to. Šopa, vôňa dreva, sekera a dláto ho nadchýnali už odmala. Nezvyčajným je, že ho k práci s drevom nik neviedol. Bol prvým v rodine, ktorého to úplne pohltilo.
„Inšpiráciu hľadám v okolitom prostredí. Vo veciach, ktorých krásu vnímam. Pre mňa je tvorba drevených sôch mojím spôsobom vyjadrenia sa. Skúšal som aj moderné motívy, ale práve tie ľudové sa mi zapáčili najviac,“ hovorí, že si vytvoril vlastný štýl.
Spojil ľudové s niečím, čo je typické len pre jeho tvorbu a začal vytvárať drevené sochy, ktoré v sebe nesú jeho rukopis.
V Berlíne aj v Budapešti
„Pracoval som v Bratislave, kde som mal na starosti štátne archívy, a dochádzal som na týždňovky. Veľa som spolupracoval s Ústredím ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), kde mi na moje päťdesiate narodeniny usporiadali výstavu. Po nej vznikla celá séria výstav, ktorá na tú prvú nadväzovala. Moje výrobky boli prezentované v Berlíne, v Budapešti, ale aj v českom kúpeľnom meste Mariánské Lázně.
„No mne ide v prvom rade o tvorbu, nie o výstavy. Keď mám čo ukázať, tak sa tomu nebránim, ale pracujem hlavne pre radosť. Začal som sa zúčastňovať Dní majstrov, ktoré organizuje ÚĽUV. Bývajú v prvý septembrový víkend v Bratislave. Už dvakrát som tam mal stánok s výrobkami,“ hovorí Zoričák.
Jeho sochy obdivovalo aj monacké knieža
V minulosti kremnický rezbár viedol aj kurzy. „Robil som pre Ústredie, keď začínali s remeselníckym dvorom na Obchodnej ulici v Bratislave. Vytvorili sme tam dve veľké kreslá v tvare dedka a babky v nadživotnej veľkosti. Dovtedy som tvoril len malé výrobky, motorovú pílu som poriadne ani v ruke nedržal. Bývalý riaditeľ ma oslovil s tým, že keď dokážem vyrábať malé veci, prečo by som nedokázal aj veľké. Podarilo sa to. Tie kreslá sú tam dodnes a tisíce ľudí sa už pri nich vyfotografovalo,“ pripomína.
Spomína si aj na televízne správy, keď sa na spoločnom zábere kniežaťa Alberta z Monaka a bývalého slovenského prezidenta Schustera v pozadí na neho usmiala fotografia jeho sôch – dedka a babky.
Najväčšie sochy, ktoré vyrezal, siahali až do výšky tri metre, najmenšie mali trinásť centimetrov, boli to reliéfne betlehemy. Vyrobiť malé dielo trvá dlhšie a je to náročnejšie, pretože sa autor musí sústrediť na detaily. „Niekedy pri tvorbe príliš nerozmýšľam, tvorím intuitívne a vznikne z toho niečo zaujímavé, výnimočné. To si potom rád nechám sám pre seba,“ hovorí o tom, že nie všetky jeho výrobky sú na predaj.
Niektoré si necháva do svojej bohatej zbierky.
Betlehem, ktorý ocenili v Ríme
Po rokoch získanej praxe by niektoré svoje výrobky urobil inak. S každou novou sochou sa v rezbárstve zdokonaľuje. Prácu mu uľahčujú rezbárske dláta vyrobené na mieru od kováča, ktorý ich kuje z kvalitnej ocele zo starých pier nákladného auta Avia.
„Človek, ktorý robí a snaží sa zdokonaľovať, časom uvidí aj pokrok,“ zamýšľa sa rezbár Zoričák. Dlhé roky sa potkýnal o kus dreva, ktoré si priniesol domov na sánkach. Odrezaný peň bol taký ťažký, že ho musel na mieste rozpoliť. Dnes je z neho betlehem, ktorý chvíľu pobudol aj v Ríme.
V januári sa tam konalo slávnostné ukončenie 42. ročníka výstavy „100 jasličiek“ sprevádzané ocenením víťazov a účastníkov. Za Slovenskú republiku získal druhé miesto v kategórii zahraničné jasličky práve kremnický umelec.
„Ide o diptych, teda dielo zložené z dvoch častí. Inšpiroval ma samotný tvar kusu dreva. Nakoniec som po večeroch vytvoril betlehem. Vyfarbil som ho klasickými temperovými farbami,“ dodáva.
Spomína si aj na situáciu z colnice, keď mu iné - malé jasličky ukradli. Miesto hnevu sa však autor cítil poctený. Pomyslel si totiž, že zlodejom sa jeho výrobok musel skutočne páčiť, keď ho ukradli.
