ŽIAR NAD HRONOM. Odmalička bránila pukom v ich ceste do siete. Teraz je vedeckou výskumníčkou v Košiciach, trénuje mladé hokejové brankárky, fičí si na najnovšom Star Wars a život si nevie predstaviť bez vzťahu s Bohom. Žiarska rodáčka Monika Kvaková (29) rozhodne nie je prototypom všednej ženy.
Na webovej stránke Slovenského zväzu ľadového hokeja je pri vašom mene uvedený posledný dátum odohraného zápasu 25. marec 2017. Znamená to teda, že ste zavesili, obrazne povedané, „betóny na klinec“?
– Povedzme, že som ich len odložila do pivnice (smiech), lebo keď sa povie na klinec, znamená to, že už ich neplánujem použiť. Ale áno, momentálne na súťažnej úrovni hokej nehrám.
Čomu sa momentálne venuje v pracovnej oblasti?
– Pracujem ako vedecká výskumníčka na Ústave Experimentálnej Medicíny, LF, UPJŠ v Košiciach, zaoberáme sa, vo všeobecnosti povedané, vecami súvisiacimi s črevnou mikrobiotou. Navyše teraz počas zimnej sezóny po večeroch resp. cez víkendy robím inštruktorku snowboardingu a lyžovania v stredisku pri Košiciach. V tejto sezóne som taktiež dostala ponuku robiť trénerku brankárok pri reprezentácii žien do 16 rokov (U16). Prišiel čas nadobudnuté skúsenosti posunúť našej budúcnosti. Môžem povedať, že je to úžasný pocit trénovať ďalšie generácie brankárok.
Hokej u nás stále medzi ženami nie je príliš rozvinutý šport, ako ste sa k nemu dostali vy?
– Dostala som sa k nemu cez kamarátov, s ktorými som na žiarskych dvoroch hrávala hokejbal. Myslím, že to bolo niekedy pred letnými prázdninami, keď žiarsky hokejový klub organizoval hokejbalový turnaj na námestí medzi základnými školami a ja som bola v bránke 1. základnej školy, vtedy ma oslovili tréneri, či by som to nechcela vyskúšať aj na ľade. Tak som to vyskúšala ;-).
Monika Kvaková v drese hokejistiek Prešova. (zdroj: VLADO SALZER)Rodičia zrejme neboli nadšení z vášho výberu, čo vám povedali?
– Áno, neboli nadšení, pretože sa obávali, že sa môžem zraniť, predsa len som hrávala prvé roky za chlapcov. No postupne zistili, že hráči si brankára vždy chránia a aj so zraneniami je to u brankárov ojedinelejšie. Ja môžem povedať, že som nikdy nebola vážne zranená.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že by ste mohli v hokeji niečo dokázať?
– Po dovŕšení pätnástich rokov som musela začať hrať za ženy, pretože vtedy bolo také pravidlo, tak som prestúpila do Zvolena. Hneď to leto po prestupe som bola s babami na prípravnom turnaji v Spišskej Novej Vsi, ktorého sa zúčastnil aj reprezentačný výber žien do 21 rokov. Tam ma oslovil reprezentačný tréner. Pýtal sa ma, že kto som a z kade a či by som prijala pozvanie na najbližší zraz do reprezentácie. Vtedy som zistila, že existuje ženská hokejová reprezentácia a začalo sa niečo o čom som ani nesnívala.
Monika Kvaková sa spolu so ženskou hokejovou reprezentáciou predstavila na Olympijských hrách vo Vancouveri. (zdroj: ARCHÍV MONIKA KVAKOVÁ)Jedným z najväčších zážitkov vo vašej kariére musela byť účasť na Olympiáde vo Vancouveri. Aké momenty z nej vám najviac utkveli v pamäti?
– Celkove ten čas pred, počas i po Olympijských hrách bol jedinečný. Pred nimi sme mali v Kanade prípravné zápasy, kde som nastúpila do bránky pred publikom, ktoré tvorilo päťtisíc fanúšikov. Bolo to super, tam som vyhrala aj najlepšiu hráčku zápasu, vďaka čomu som na hrách robila dvojku, tretia brankárka sedela v hľadisku. Byť súčasťou otváracieho ceremoniálu, kedy kráčate s hrdosťou za slovenskou vlajkou s ostatnými slovenskými športovcami je nezabudnuteľné. Taktiež si pamätám tú atmosféru, ktorá sa niesla počas celých hier, kedy ľudia boli milí a vždy všetkých úprimne povzbudzovali. Dodatočne ďakujem aj za podporu ľudí zo Žiaru. Napríklad, aj keď sme hrali otvárací zápas s domácou Kanadou a prehrali sme 18:0, tí ľudia boli neskutoční, myslím, že v hľadisku bolo približne 16-tisíc divákov. Povzbudzovali nás i domácich a nakoniec bolo standing ovation za bojovnosť, vtedy vám až slzy vyhŕkli. Nezabudnuteľných momentov bolo mnoho, každodenná starostlivosť o nás, príležitosť spoznať krásne mesto, možnosť povzbudzovať Kuzmínovú, keď bojuje o zlato a veľa iného.
Olympiáda bola top, ale hokej je aj o horších chvíľach. Kedy vám bolo najťažšie?
– Najťažšie mi bolo, keď sme prehrali zápas, ktorý znamenal stratu medailovej priečky na Univerziáde v Číne. Alebo po zápase, ktorý znamenal stratu tretieho miesta v slovenskej lige so Zvolenom, či po tom, ktorý znamenal prehru s Popradom vo finále slovenskej ligy, keď som hrala za Prešov. Ťažko mi bolo aj po prehratom zápase, ktorý znamenal stratu postupovej priečky na Olympijské hry v Soči, ktorý viem, že sme mohli vyhrať.
Čo hovoríte na aktuálnu situáciu v ženskom hokeji na Slovensku?
– Radšej sa k tejto téme nebudem vyjadrovať, ale verím, že postupne začína svitať na lepšie časy. No chcela by som týmto povzbudiť všetky dievčatá, ktoré by rady hrali hokej: “choďte za svojím cieľom, cesta niekedy nebude ľahká, no makajte na sebe a výsledky sa dostavia“.
V Žiari nad Hronom sa začalo s rekonštrukciou zimného štadiónu. Viete si predstaviť, že by ste v budúcnosti vedela byť nejakým spôsobom nápomocná žiarskemu klubu?
– Z rekonštrukcie štadióna sa veľmi teším, predsa len je to miesto, kde som sa „narodila“. Určite, keď bude potrebné plánujem byť nápomocnou žiarskemu klubu. V podstate som v kontakte s kompetentnými osobami.
“Choďte za svojím cieľom, cesta niekedy nebude ľahká, no makajte na sebe a výsledky sa dostavia.
„
Zaujali vás v poslednom čase nejaké knihy, či filmy?
– Ako by povedal jeden nemenovaný hokejista: „tak určite“. Knihy sa snažím čítať jednu za druhou, i keď sa niekedy stane, že ich mám viac rozčítaných, momentálne som však dočítala „Keep your love on - Danny Silk“ a predtým ma zaujala napr. „Stvorení pre beh - Christopher McDougall“. Film jednoznačne najnovší „Star Wars- Last Jedi“.
Dovolenka na pláži, alebo v horách?
– V podstate je mi jedno, či dovolenkujem na pláži alebo v horách, no podmienkou je akčnosť - spoznávanie krajín, kultúry a prírody.
Tri veci bez ktorých si neviete predstaviť život.
– Božie Slovo – Biblia - vzťah s Bohom, ďalej ľudia môjmu srdcu blízki a príroda.
Aká je podľa vás najlepšia a najhoršia ľudská vlastnosť?
– Najlepšou je schopnosť milovať a odpúšťať, najhoršou lenivosť.
