Rozhovor: Studená voda je najlepší liek, zhodujú sa Tonhajzer s Laukom

S ľadovými vodami majú už desaťročné skúsenosti. S Vojtechom Tonhajzerom (59) z Hornej Ždane a Pavlom Laukom (58) z Ladomerskej Viesky sme sa porozprávali nielen o otužovaní, ale aj o nedávno skončených Majstrovstvách sveta v zimnom plávaní, ktoré sa uskutočnili v estónskom Talline.

K otužovaniu ho pritiahol miestny farár

Vojtech Tonhajzer mal k vode vzťah odmalička, veď napokon vyrastal vo Voznici pri rieke Hron. V televízii vždy obdivoval ľudí, ktorý sa venovali otužovaniu. „Muselo prejsť veľa rokov, až prišiel rok 2008, keď ma oslovil náš miestny pán farár v Hornej Ždani spolu s mojim bratom, aby sme išli do Novej Bane na tajch. Bol začiatok novembra a bez prípravy sme sa tam začali otužovať. Najprv to bolo hrozné, vtedy bolo vonku okolo 15 stupňov, ale voda už bola studená. S bratom nás však to chytilo.“ hovorí Tonhajzer. Nakoniec v roku 2009 založili klub Pohronských ľadových medveďov. „Pôvodne sme sa volali Hornoždanské ľadové medvede, ale začali sa k nám pridávať ľudia aj zo širšieho okolia, a tak sme si v roku 2010 pozmenili názov. Na Bejvoči sme urobili prvý ročník stretnutia otužilcov, kde nás prišlo asi štyridsať. Pred týždňom sme akurát organizovali desiaty ročník, kde sa nás zišlo asi stodvadsať.“ spomína Tonhajzer. Samotný klub Pohronských ľadových medveďov má v súčasnosti 34 členov, pričom asi dve tretiny tvoria muži, v poslednom čase však do klubu pribúda viac žien. Vekové rozhranie členov je široké, od študentov po dôchodcov. V klube sú ľudia rôznych povolaní, nájdeme v ňom šéfov, ale aj robotníkov.

Nejde o to vydržať čo najdlhšie

Otužovanie má dva stupne. „Prvý stupeň je taký rekreačný, kde ľudia do vody len vojdú pre svoje potešenie a sú tam pár minút. Vyšším stupňom je súťažné plávanie, čomu sa venujem ja aj s Paľkom Laukom. Prvýkrát som bol na Majstrovstvách sveta v Rovaniemi v roku 2014, teraz sme šli spolu do Tallinu, kde Lauko súťažil v disciplínach 50 metrov kraul, 25 metrov prsia, ja som mal 50 metrov kraul a rovnakú disciplínu aj na 100 a 200 metrov.“ vyratúva Tonhajzer.

Pavel Lauko hovorí o tom, že samotné otužovanie nie je o tom, aby človek vydržal vo vode čo najdlhšie: „Ak má voda pod 4 stupne Celzia, berie sa ako ľadová, a v takej sa neodporúča ostať dlhšie ako 20 minút. Po nich si môže človek myslieť, že v pohode vydrží aj 40 minút, ale to už prichádza veľká triaška a začínajú omŕzať končatiny. O tom by vedeli napríklad rozprávať aj horolezci.

Svojimi poznatkami ho dopĺňa aj Vojtech Tonhajzer: „Odporúča sa chodiť do vody aspoň dvakrát do týždňa, ale nie na dlho. Stačia štyri minúty. Ak tam aj budeme osem minút, čo pre nás nie je problém, neprinesie to žiadny efekt. Teda tie štyri minúty úplne stačia, pretože je to ohromný nápor na energiu, na kalórie. Lekári zistili, že v takejto vode príde človek za minútu o 400 kalórii. Za desať minút človek teda stratí 4000 kalórii, toľko nespálite ani keď prebehnete maratón.“

1400 plavcov zo 40 štátov

Lauko spoločne s Tonhajzerom sa v dňoch 6.3. až 10.3. zúčastnili 11. Majstrovstiev sveta v zimnom plávaní v estónskom Talline. Plávalo sa v Baltickom mori v Tallinskom prístave, kde organizátori pripravili dva 25-metrové bazény s desiatimi dráhami. Voda mala teplotu okolo -0,5 stupňa, teplota vzduchu sa pohybovala okolo -5. „Bola to jedna z najchladnejších vôd v akých som plával. V našich vodách aj keď je vonku -20 stupňov, teplota vody nikdy neklesne pod nulu, pretože je sladká a zamrzla by.“ hovorí Lauko.

Bazén, v ktorom súťažili plavci v Talline. (zdroj: VOJTECH TONHAJZER)

Zimné plávanie sa od toho normálneho líši, napríklad aj tým, že plavci neskáču do vody, ale preteky štartujú tak, že odrazia od rebríka. Taktiež nemôžu plávať celý čas pod vodou.

Ruská auto-sauna

Celkovo sa slovenskej výprave podarilo vybojovať dve medaily – striebro a bronz, a to na najdlhšej 450-metrovej trati. Majstrovstiev sa zúčastnilo 58 Slovákov, plávalo sa v trinástich kategóriách, do ktorých boli plavci rozdelení podľa veku. Po odplávaní sa mohli zohriať v pripravených saunách a vo veľkých sudoch, v ktorých bola neustále vyhrievaná voda. Kuriozitou boli ruskí športovci, tí si so sebou priniesli vlastnú auto-saunu, ktorú mali pripravenú v osobnom aute. Veľmocami šampionátu sa stali krajiny spomínaného Ruska, Nemecka a Česka. Česi získali na šampionáte celkom 19 medailí.

Ruská auto-sauna (zdroj: VOJTECH TONHAJZER)

So samotnou organizáciou vyjadrili spokojnosť obaja pretekári: „Museli zvládnuť 1400 športovcov, rozdelených do mnohých kategórií. Jeden človek plával napríklad všetkých deväť. Dostali sme visačku, kde sme mali napísaný deň, hodinu a dráhu a všetko sa presne na minútu dodržalo. Pred organizátormi naozaj klobúk dole.“ chváli Lauko.

Na Slovensku ešte nie

Naskytá sa otázka, či by niečo podobné nebolo možné zorganizovať aj na Slovensku: „Ešte nie. Na organizáciu takého podujatia musí byť fakt silný tím. Boli by potrebné dotácie od štátu, hlavne aby sa dokázali zabezpečiť hotely, dobrovoľníci, rozhodcovia, záchranári a podobne.“ hovorí Lauko

Tonhajzer po odplávaní jednej z disciplín. (zdroj: VOJTECH TONHAJZER)

Bez rozdielov

Lauko sa premiestnil na svetový šampionát z ruského Petrohradu, kde sa zúčastnil ďalšieho kola Svetových zimných hier v zimnom plávaní: „Je skvelé sa zúčastňovať tohto podujatia, pretože získate strašne veľa priateľov, aj keď im nerozumiete. Takto som sa spriatelil s ľuďmi z Brazílie, Argentíny, Čile, Kanady, USA a mohol by som pokračovať. Najväčšia sranda je, že tam nevidíte politický rozdiel. Stretnete sa s Číňanom, vedľa je Mongol, Američan, takto keby fungoval celý svet tak je to super.“

Ako začať

Aké rady majú dvaja skúsení matadori pre začiatočníkov, ktorí by chceli začať s otužovaním? „Najlepšie je podľa mňa začať na jeseň. Predpokladám, že kto s tým chce začať má rád vodu a chodí aspoň cez leto plávať na otvorené vodné plochy. Minimálne dva-trikrát do týždňa by do tej vody mal chodiť, za každého počasia. Pomaly, ako bude po lete voda chladnúť, aj telo si bude pomaličky privykať. Príde november, december, voda bude mať 5 stupňov a človek v nej pláva, ale musí zachovávať tú pravidelnosť,“ hovorí Tonhajzer, ktorý podotýka, že aj oni sa učia na vlastných chybách, „keď mám pravdu povedať, my sme všetci začali zle. Ja som začal začiatkom novembra, niektorí dokonca v januári. Literatúry s touto tematikou je málo, ale predsa len už máme skúsenosti. Tie sme spísali na pár strán a vieme ich poslať záujemcom.“

Pavel Lauko ho na záver ešte dopĺňa: „Dôležité je aj to, aby sa ten, kto chce začať poznal s niekým, kto už takýmto spôsobom pláva. Aby na to nebol sám, a ten človek mu aj vie poradiť, aby nechytil vo vode stres, či paniku.“