STARÁ KREMNIČKA. Ľudový umelec sa už dvadsaťpäť rokov venuje výrobe píšťaliek a fujár. Aj keď to býva vo väčšine prípadov tak, že otec vedie k remeslu syna, v rodine Dušana Droppu to bolo opačne.
„K tejto práci som sa dostal cez svojho syna, ktorý hrával na píšťalke vo folklórnom súbore Hron v Žiari nad Hronom. Popri hraní začal tieto nástroje aj vyrábať,“ spomína výrobca s úsmevom.
Hudba neodmysliteľne patrí do jeho života. V minulosti sa ju rozhodol aj študovať. Na konzervatóriu absolvoval štúdium hry na akordeóne a flaute. Neskôr dlhé roky učil v základnej umeleckej škole.
K hudbe tiež viedol ďalšie generácie, počnúc synom, ktorý mu akoby na oplátku ukázal krásu ukrytú v dreve.
Syn píšťalky, otec fujarky
Tvorca najväčšieho betlehemu vyrába zmenšeninu Banskej Štiavnice Čítajte Syna zaujala hlavne výroba píšťaliek, možno aj preto, že si k nim vypestoval vzťah počas dlhých rokov v ľudovom súbore.
Otec sa teda rozhodol vyrábať tie väčšie – fujary. „Som samouk, chodil som sa pozerať aj na prácu iných výrobcov, ktorí mi niečo ukázali a poradili. Na všetky fígle som však musel postupne prísť sám,“ hovorí ľudový umelec o svojich začiatkoch.
„Fujary sa najlepšie vyrábajú z bazového dreva, lebo má vo vnútri dutinku, ktorá sa dá ľahšie prevŕtať a keď drevo poriadne preschne, je pomerne tvrdé a fujarka trváca,“ vysvetľuje s tým, že vŕtať treba drevo mokré a následne ho nechať dobrý rok postáť, aby vyschlo a stvrdlo.
Zdobí sa až vtedy, keď je suché, s pomocou špeciálneho noža alebo s kyselinou, ktorá mení jeho sfarbenie.
Každý nástroj je iný
Vyrábať fujary sa mu darilo. Vyrezával menšie, ktoré mali len 85 centimetrov, ale aj také čo mali 168 až 170 centimetrov. Tie dlhšie sú typické napríklad pre Podpoľanie.
V praxi to znamená, že čím dlhšie drevo a väčší priemer vŕtania sa na výrobu fujary alebo píšťaly použije, tým bude jej základný tón hlbší.
Dušan Droppa však neostal len pri fujarkách, vyskúšal aj koncovky či píšťalky. Ako sám hovorí rozdiely tam nie sú veľké. Píšťalka s fujarkou sú ako sestrička s bračekom, až na pár rozdielov. Okrem dĺžky a hrúbky vŕtania je aj počet dierok tým, čo ich odlišuje. Fujara ich má tri, píšťalka šesť a koncovka len jednu. Na tej sa dajú zahrať len určité pesničky, najmä terchovské a kysucké.
„Najmenšia, ktorú som vyrobil mala 28 centimetrov a bola v hladine D. Takáto sa používa najmä v súboroch, lebo má vysoký hlas. 38 centimetrová je zas v hladine A a s dĺžkou 42,5 je zasa G-éčka, ktorá je univerzálnejšia a dá sa na ňu zahrať takmer všetko,“ vysvetľuje fyzikálne zákonitosti dnes už dôchodca.
Rád by niekoho priučil
Dušan Droppa vždy vyrábal len pre zábavu, teraz si prácou kráti čas na dôchodku. Má aj slušnú zásobu výrobkov na predaj prípadným záujemcom, ktorých už v dnešnej dobe nie je tak veľa.
Rád by remeslu aj niekoho priučil, záujem však nie je. „Nestalo sa mi ešte, že by za mnou niekto prišiel a chcel by vedieť ako sa taká píšťala vyrába,“ hovorí rezbár s tým, že aj on sám už tvorí pomenej.
Korytára do Prenčova pritiahlo drevo tamojších topoľov. O zákazníkov núdzu nemá Čítajte Jeho výrobky sme mohli vidieť na výstavách v Žiari nad Hronom, v Ružomberku či v Detve.
„Bol som dvakrát na súťaži výrobcov Instrumentum excellens. Jeden rok tam boli fujary, druhý rok píšťaly. Sem už ale chodia inakší umelci. Vždy som sa tešil, že som dostal aspoň čestné uznanie, lebo ani to nedostal každý. Podľa môjho odhadu som sa vždy umiestnil niekde v strede,“ dodáva píšťalkár na záver.
