KREMNICA. Kremnický rodák Michal Polačko je mladý, ambiciózny a úspešný. Je rád, že môže pomáhať druhým. Bývalý reprezentant v behu na lyžiach je športovec telom i dušou. Okrem behu na lyžiach sa venoval aj futbalu či tenisu.
V súčasnosti je silový a kondičný tréner, ktorý sa venuje bežnej populácii, športovcom a deťom. Vo februári sa zúčastnil aj na olympijských hrách, ako servisman slovenskej bežeckej reprezentácie.

Reprezentovali ste Slovensko v behu na lyžiach. Čím vám učaroval tento šport?
Bežky na nohách si pamätám azda od kedy som robil svoje prvé kroky, takže od malička. Beh na lyžiach je zo športov jeden z najšetrnejších voči svojmu telu, zároveň vieme, že je jeden z najťažších, keďže musí byť človek pripravený kondične, koordinačne, silovo. Skrátka, pripravený po všetkých stránkach. Čím mi ale naozaj učaroval je voľnosťou pohybu. Beh vo voľnej, zasneženej prírode, výborné podmienky pre bežecké lyžovanie, ktoré sme mali a stále máme na Skalke pri Kremnici, s tým najlepším trénerom akého poznám, a samozrejme priatelia a partia.
Dosiahli ste nemalé úspechy. Deväťkrát ste boli majstrom SR v behu na lyžiach. Dokonca ste boli bronzový na slovenskej zimnej univerziáde v biatlone. Ktorý úspech si počas vašej športovej kariéry ceníte najviac a prečo?
Tretie miesto zo Slovenskej univerziády si cením, pretože to bolo len pol roka po tom, čo som sa začal venovať streľbe. Z bežeckého lyžovania mi najviac rezonuje ešte v juniorskej kategórii na Štrbskom plese 15 km voľnou technikou titul majstra Slovenska a 48. miesto z majstrovstiev sveta juniorov a mužov do 23 rokov, ktoré boli v Estónsku na 20 km trati, kde som od dvanásteho kilometra cítil dosť intenzívne kŕče v nohách, no aj napriek tomu som ten cieľ zdolal. Viem, že 48. miesto nie je zvučný výsledok, avšak na svetovej úrovni v silnej konkurencii pre mňa znamenal naozaj veľa.
Apropó, keď sme spomínali biatlon, ktorý je na Slovensku myslím oveľa populárnejší ako samotný beh na lyžiach. Bolo pre vás ťažké naučiť sa strieľať, správne dýchať na strelnici a koncentrovať sa na streľbu samotnú?
Strieľať na 50 metrov do terča veľkého 45 mm alebo v stoji na 115 mm po tom, ako pretekár odbehne niekoľko kilometrov... Áno, bolo to pre mňa veľmi ťažké a vlastne, nemôžem ani povedať, že som sa to naučil. Mnoho ľudí, ktorí sa pozerajú na biatlon len spoza TV a sem-tam si zašomrú pri zlej streľbe našich pretekárov, si ani nevedia predstaviť koľko faktorov treba zvládnuť pre úspešnú streľbu. Správne nastavenie pušky, dýchanie, poloha tela, intenzita stlačenia spúšte, psychika, počasie a kopec ďalších faktorov. Hotové majstrovstvo a klobúk dole pred týmito ľuďmi.
Hrávali ste aj futbal a tenis. Ako sa vám darilo v týchto odvetviach?
Futbal som hrával popri bežeckom lyžovaní, pokiaľ som bol vo veku, kedy sa dali robiť dva športy naraz. Hrával som v Kremnici, neskôr 1. ligu v Žiari nad Hronom, no keďže sa dva športy na vrcholovej úrovni súčasne robiť nedajú, musel som sa rozhodnúť a rozhodol som sa pre bežky. Aj keď som kvôli futbalu musel absolvovať už dve operácie kolena (krížny väz), neviem ho prestať hrávať a doteraz sa mu venujem na amatérskej úrovni. Typický chlap. Tenis som hrával ako žiak za Kremnicu, to bolo len na vyplnenie „voľného času“ a asi aj kvôli tomu, že to hrával môj bratranec, s ktorým som robil azda všetko.
Po skončení aktívnej športovej kariéry ste ostali pri športe ako silový a kondičný tréner. Spoločne s parťákom Erikom Urgelom vediete v Kremnici tréningy a kurzy. Venujete sa deťom, ale aj profesionálnym športovcom. S kým je to ťažšie? Naučiť profi športovca nejakým novým metódam alebo prinútiť deti trénovať?