SVATÝ ANTON. Už dvadsaťdva rokov zastáva pozíciu riaditeľa v Múzeu vo Svätom Antone, ale ako sám hovorí, nie je typickým riaditeľom.
Neštudoval žiadne riaditeľské príručky, svoju prácu robí so srdcom. Len nedávno sa stal laureátom Ceny Andreja Kmeťa za rozvoj múzejníctva s dôrazom na poľovníctvo a jeho históriu. Viac o svojej práci a o poslaní múzeí nám povedal Marian Číž.
Ako vnímate ocenenie, ktoré ste získali?
- Nemám pocit, že by tá cena bola pre mňa. Je to ocenenie pre celé naše múzeum, v ktorom vzniká veľa krásnych aktivít. Máme nádherný kaštieľ plný poľovníckych trofejí z celého sveta, za čo vďačíme pôvodným členom z rodov Koháry a Coburg.
Ľudia k nám chodia okrem nich obdivovať aj zvieratká či kaštieľsky mobiliár.
Vlastne je na nás, aby poklady, ktoré máme v múzeu, neostali len pre pár odborníkov, ale boli dostupné pre verejnosť, pre detičky. To je tá najdôležitejšia práca múzejníkov, práve preto si nesmierne vážim aj túto cenu, lebo Andrej Kmeť bol zakladateľom slovenského múzejníctva, bol tiež prírodovedcom. Je pre mňa veľkou poctou byť vyznamenaný touto cenou.
Marian Číž. (zdroj: Archív Mariana Číž)Čo vás na tejto práci najviac napĺňa?
- Práca s deťmi, lebo to je naše najväčšie bohatstvo, ktoré máme. Keď podchytíte deti v určitom veku a venujete sa im, vytvoria si lásku k prírode a osvoja si skutočné hodnoty. V areáli kaštieľa organizujeme napríklad Detské dni svätého Huberta.
Celkovo venujeme veľa času práci s mladými, pri ktorej nám pomáhajú lesníci a poľovníci. To, čo ostane v detských hlavičkách, je veľmi dôležité. Deti sú našou budúcnosťou.
S akými problémami sa najčastejšie múzeum stretáva?
- Pri tejto otázke by asi každý povedal, že je to nedostatok peňazí. Tie však nie sú absolútne všetkým. Je to úplne o inom. Keď chce človek niečo robiť so srdcom, vždy sa dá nájsť spôsob. My máme šťastie aj na dobrého zriaďovateľa, preto je kaštieľ tak krásne upravený, práve vďaka rezortu pôdohospodárstva.
Hlavným problémom je asi nepochopenie poslania múzeí u verejnosti. Podľa mňa je veľmi dôležité podporovať inštitúcie, z ktorých sa dá v budúcnosti niečo využiť.
Kultúrne a pamiatkové ustanovizne ako galérie, knižnice, archívy či múzeá nemajú ľahkú situáciu. Verejnosť si totižto neuvedomuje, aké vzácne zbierky spravujú.
Problémov je veľa, ale my sme optimisti. Keby sme takí neboli a s pokorou nebrali svoju prácu, tak by sme nemohli takto fungovať.
Čo považujete za váš najväčší pracovný úspech?
– Asi to, že sa nám v roku 2005 podarilo zorganizovať svetovú konferenciu. Mali sme hostí z celého sveta, zo všetkých kontinentov. Neprivítali sme ich kaviárom a šampanským, ale tým, čo je pre nás typické a na čo máme byť hrdí. Pripravili sme im program, na ktorý do konca života nezabudnú.
Ukázali sme im históriu baníctva, predviedli remeslá, krásu Sitna, ale aj, čo všetko dokážu naše talentované deti. Vtedy sme asi urobili veľmi dobré meno múzeu a aj Slovensku, keďže ešte polroka po udalosti mi prichádzali ďakovné listy a maily od účastníkov z celého sveta.
(zdroj: Ján Krošlák)Čo by ste ešte chceli ako riaditeľ múzea dosiahnuť?
- V prvom rade chcem, aby to tu všetko fungovalo. Mojím veľkým prianím je tiež dávať dohromady dobrých ľudí zo všetkých štátov. Múzeum má aj cez svoju expozíciu napojenie na každú krajinu sveta. Boli tu už z Egypta, Brazílie, Indonézie, Číny.
Chcem, aby kaštieľ spájal svet. Podporiť to môžeme najmä takýmito stretnutiami. Slovensko je tá najkrajšia krajina na svete, a práve múzeá spravujú naše najväčšie bohatstvá.
