ŽIAR NAD HRONOM. Bývalý futbalový reprezentant, obranca Lukáš Tesák (33), ktorý hrával napríklad za ukrajinský klub Zorya Luhansk a za ruské kluby Torpedo Moskva a Arsenal Tula, je už niekoľko mesiacov súčasťou tímu FK Pohronie.
Pre týždenník MY hovoril o skúsenostiach zo zahraničia aj o tom, že futbalu sa chce venovať, kým mu to zdravie dovolí.
Po rokoch v zahraničných kluboch ste sa vrátili do rodného kraja, čo rozhodnutiu predchádzalo?
- Mimo Slovenska som pôsobil takmer desať rokov, už ma to ťahalo domov. Bol to jeden z dôvodov. Veľa športovcov hovorí, že vonku sa treba udržať čo najdlhšie a ja mám stále ponuky - telefonujú mi aj z Ruska aj z Kazachstanu.
Je však tiež pravda, že zdravie tam dostáva oveľa viac zabrať ako u nás, trénuje sa tam oveľa tvrdšie. Samozrejme, sú tomu prispôsobené aj podmienky - lekárska starostlivosť a celkové zabezpečenie.
Bol to hlavný dôvod, prečo ste sa rozhodli zakotviť nateraz v Pohroní?
- Keďže minulý rok v zime som absolvoval operáciu chrbta a organizmus je len jeden, rozhodol som sa ho trošku pošetriť.
Stále sa môžem do zahraničia vrátiť, čo ma teší, ale myslím si, že v Pohroní existuje vízia a že v súčasnosti mám klubu a tímu čo dať.
Ako vidíte vašu úlohu v tíme? Čo je dôležité pre vás a čo od vás očakávajú tréneri?
- Stále som hráč a som súčasťou kabíny. Z tohto pohľadu je jedno, či má niekto dvadsať, tridsať alebo tridsaťpäť rokov. V prvom rade sa snažím plniť povinnosti, ktoré mám dané zmluvne a ktoré odo mňa vyžadujú tréneri. Ďalšia vec je byť ich predĺženou rukou a pomáhať mladým hráčom zdokonaľovať sa. Mám skúsenosti, takže ich v niečom dokážem usmerniť, môžem im ísť príkladom.
Sledujú, čo a ako človek robí, keď to trochu zveličím, možno aj to, ako si zaväzuje kopačky. Rešpektujú ma, a to som rád.
“Bývalo to iné. Dnes prejdete cez dedinu a pomaly nevidieť vonku žiadne deti.
„
Pýtajú sa vás na vaše skúsenosti, zaujíma ich, čím ste si v kariére prešli?
- Samozrejme, vždy prídu, pýtajú sa, sú zvedaví. Ja som im nápomocný, ak treba a majú záujem, poradím im. Aj v posilňovni, keď máme tréning, a vidím, že to robia nesprávne, snažím sa im ukázať, ako na to.
Je ale pravda, že návyky u slovenských mladých hráčov sú trochu odlišné ako u tých v zahraničí. Všetko sa dá ale napraviť tvrdou a poctivou robotou.
Mimo trávnika. (zdroj: Iva Zigová)V čom sú hlavné rozdiely medzi mladými hráčmi teraz a v časoch, keď ste začínali vy?
- Dnes majú mladí hráči oveľa väčšie možnosti ako my v ich veku, či už ja alebo napríklad tréner Urgela(Rastislav Urgela – pozn. red.), s ktorým sme hrávali v Žiari. Majú oveľa väčšie šance, ale niekedy sa mi zdá, že sú väčší lajdáci, ako sme bývali my. To je ale celkovo problém slovenského futbalu.
V čom to podľa vás je?
- Je taká doba, kedysi neboli počítače, telefóny, my sme boli stále na ihrisku, hrali sme sa za domom. Teraz prejdete cez dedinu a pomaly nevidieť vonku žiadne deti.
Vy ste na dedine vyrastali. Do rodnej obce ste sa vrátili, v Ihráči žijete. Ako vyzeralo vaše futbalové detstvo?
- Vtedy deti na dedine trávili vonku skoro všetok voľný čas – v lete sa hral futbal, v zime hokej. Tak ma to chytilo, že som na ihrisko často chodieval s loptou aj sám.
Prišlo to nejako samé v pätnástich, objavila sa ponuka ísť do Dubnice spolu s Adamom Nemcom. Rodičia ma v tom podržali a podporili.
Žili sme na dedine, tam bolo vždy veľa roboty okolo domu, okolo polí. Stať sa futbalistom nebol nejaký dopredu daný cieľ, vyskúšali sme to a nakoniec to celkom dobre vypálilo.
Pomerne skoro ste sa museli stať samostatným – vo viacerých ohľadoch.
- Prakticky od pätnástich som preč z domu, takže som sa veľa vecí musel naučiť. Veľa mi to dalo do života.
Ešte silnejšie ste to zrejme pocítili, keď ste prvýkrát prestúpili do zahraničného klubu?
- Plynula mi päťročná zmluva v Žiline a prišiel tam nový tréner Hapal, ktorý chcel, aby som pokračoval ďalej, lenže prezident Antošík povedal, že som preňho starý, mal som vtedy 24 rokov. Nakoniec to vlastne v Žiline zafungovalo, mal pravdu.
Čo sa týka mňa, prišla ponuka a bolo treba ísť na Ukrajinu na tri dni na skúšku. Druhý deň , ktorý som tam bol, som podpísal zmluvu na dva roky.
Rýchlo som sa naučil ruský jazyk a odvtedy to bolo jednoduchšie, brali ma ako svojho. Po dvoch rokov moja cesta smerovala do Moskvy.
Ukrajina, Rusko – ako ste zvládli prispôsobenie sa novému – cudziemu, prostrediu?
