Rozhovor s Pavlom Urgelom
/hráč Hornej Vsi/
Nedávno ste oslávili 50-ku a stále ste aktívny hráč, ktorý strieľa góly.
- Áno, je to tak. V mojom veku je prvoradé byť zdravý. To sa mi darí, takže keď sa dá, rád prídem na zápas a pomôžem. Aj keď nastúpim len na 10 - 20 minút, snažím sa do toho dať maximum.
Čo pre vás znamená dávať góly v tomto veku?
- V prvom rade musím povedať, že mám futbalové šťastie, pretože nikdy to nie sú výstavné kúsky. Väčšinou sú to dorazené lopty alebo góly zo skrumáže. V mojom veku môže byť každý gól posledný, preto je každý ďalší pre mňa cennejší.
Veľakrát sa v zápase stretnete s o polovicu mladšími hráčmi. Stíhate im kondične?
OKRESNÝ FUTBAL: Víkendové výsledky, komentáre a tabuľky od štvrtej po siedmu ligu Čítajte - Samozrejme, už to nie je ako kedysi. Je to dosť ťažké súperiť s mladšími, keď si uvedomujete, že vám chýba krok navyše. Ale kondične na poslednú štvrťhodinku sa cítim veľmi dobre. Keďže v zime sa venujem bežeckému lyžovaniu a tam je kondícia veľmi dôležitá.
Spomínali ste bežecké lyžovanie. Venujete sa mu rekreačne alebo absolvujete aj preteky?
- Väčšinu času na bežkách som trávil rekreačne a vštepoval som základy bežeckého lyžovania svojim deťom. S odstupom času ma práve môj syn nahovoril, aby som skúsil aj preteky. Zapáčilo sa mi to a odvtedy sa bežkám venujem intenzívnejšie. Ukázalo sa, že to bola dobrá voľba, pretože na majstrovstvách Slovenska sa pravidelne umiestňujem vo svojej kategórii na stupňoch víťazov.
Urgela v akcii. (zdroj: Ivan Andráši)Z vášho rozprávania mám pocit, že máte v pláne čoskoro zavesiť kopačky na klinec.
- Áno, ten čas sa blíži. Mal som cieľ zahrať si po 50-ke, dať gól, čo sa mi aj minulý týždeň podarilo. Ukončiť kariéru som vždy chcel v Hornej Vsi. Tak pravdepodobne po sezóne už definitívne odídem do futbalového dôchodku.
Aké boli vaše futbalové začiatky?
- K futbalu ma priviedol otec, ktorý sa v tom čase točil okolo futbalu v Kremnici. Ako žiak aj dorastenec som hrával práve tam, až dokým som nešiel na vojnu. Po návrate som chvíľu hral v Kremnici a následne som prestúpil na Hornú Ves. Okrem menšej prechodnej zastávky na Krahuliach tu pôsobím dodnes.
Hosťovanie na Krahuliach, to sa ako podarilo?
- Áno, veľmi rád spomínam na toto obdobie. Udialo sa to tak, že ma oslovili funkcionári a kamaráti z Krahúľ, že budujú nové, kvalitné mužstvo. A to sa im aj podarilo, keď dokázali angažovať bývalých ligistov, ale aj kamarátov z Kremnice. Toto hosťovanie považujem za veľmi vydarené, veď za štyri roky sa nám podarilo dvakrát vyhrať súťaž.
“Neviem prečo, ale nikdy som nemal zranenie vážnejšieho charakteru.
„
Okresnú súťaž ste vyhrali po druhý raz aj v Hornej Vsi. Mohli by ste nám to priblížiť?
- Presne ako hovoríte, môžem povedať, že som dvojnásobný víťaz okresu. I keď prvýkrát to bolo v roku 1993 s mojimi rovesníkmi a vtedy niektorí chlapci z dnešného kádra neboli ani na svete. S odstupom času som si pocit víťaza zopakoval opäť, ale už s rovesníkmi môjho syna.
Ako by ste zhodnotili mužstvo Hornej Vsi z roku 1993 a momentálny káder?
- Určite aj vtedy bolo naše mužstvo veľmi kvalitné, ale dovolím si tvrdiť, že dnešný káder je po futbalovej stránke lepší. Čo sa týka partie, je to vyrovnané.
O Hornej Vsi bolo známe, že kedysi hrávala svoje zápasy v sobotu. Prečo?
- Bolo to najmä preto, aby si človek v nedeľu mohol oddýchnuť a zregenerovať. Vyhraté soboty boli ťažké, preto sa niekedy oslavovalo až do nedele rána. Netreba zabudnúť, že futbalom sa žilo aj v utorok a piatok, lebo boli tréningy. Všetka česť preto patrí priateľkám a manželkám, že to vydržali a odtrpeli si to pri nás.
Inter minulú sezónu vyhral, ale do piatej ligy nešiel. Prečo?
- Toto nie je celkom otázka na mňa, ale na funkcionárov. Oni urobili to najlepšie čo vedeli a rozhodli sa tak ako sa rozhodli. Aj keď by som doprial tejto partii okúsiť piatu ligu, pretože podľa mňa by si stred tabuľky uhrala. Síce sme už raz v krajskej súťaži boli a nedopadlo to podľa našich predstáv, dovolím si tvrdiť, že v tej dobe bola súťaž na vyššej úrovni.
S deťmi na bežkách. (zdroj: archív - PU)Začínali ste s futbalom v Kremnici a určite sledujete momentálnu situáciu okolo kremnického futbalu. Čo na to hovoríte?
- Mrzí ma, že klub s takou futbalovou históriou, ktorá sa blíži k storočnici, hrá futbal v poslednej súťaži. A riešiť dôvody je na dlhšiu diskusiu. Určite je problém aj s mládežou, ktorá momentálne neinklinuje k športu ako kedysi. A ďalšia podstatná vec je, že aj samotné mesto a podniky v meste by sa mali k športu postaviť svedomitejšie ako to bolo za čias, keď sa hrala v Kremnici divízia.
Mali ste niekedy vážnejšie zranenie?
- Neviem prečo, ale nikdy som nemal zranenie vážnejšieho charakteru. Pravdepodobne to bude tým, že počas celého roka aktívne športujem a venujem sa viacerým športom. Dúfam, že to vydrží čo najdlhšie a nezakríkol som to.
Futbalu sa venujete dlhé roky. Máte nejaký najpríjemnejší futbalový zážitok?
- Tak to by som asi najradšej spomenul moment, keď som nastúpil v jednom zápase so svojim synom Erikom. On sa totiž v dorasteneckom veku veľmi futbalu nevenoval, keďže bol reprezentant v bežeckom lyžovaní. Preto som si na túto možnosť zahrať si spolu ani nepomyslel. Stalo sa a som nesmierne šťastný.
A čo najhoršia spomienka?
- Za najhoršiu spomienku by som označil asi domáci zápas proti Dolnej Ždani. Začalo to hneď v úvode zápasu, keď si môj spoluhráč nešťastne zlomil nohu. Celý
Na futbale v Hornej Vsi zasahovala záchranka Čítajte zápas sme aj tak vyhrávali 1:0 až do 90. minúty. A neuveríte, ale stihli sme ho prehrať 1:2. Ždaňa vyhrala a práve u nás sa začala ich spanilá jazda za ligou. A spomeniem ešte jednu priam komickú príhodu, keď sme hrali v Bzenici, viedli sme 2:0 a nakoniec sme prehrali 2:3. Komické na tom je to, že všetky tri góly sme inkasovali z pokutového kopu.
Príjemnú a najhoršiu spomienku by sme mali. Ale napadá vás aj niečo vtipné?
- Samozrejme, že áno. Za čias, keď trénoval Vlastimil Ivan, sme si pred zápasom dávali stávky a podpichovali sa. Tréner mi na rozcvičke povedal, že ak dám tri góly, môžem ísť hneď striedať. Na tabuli svietila 38. minúta a zahrávali sme rohový kop. Bol taký prudký, že som sa zľakol a otočil sa chrbtom. Lopta ma trafila do zadku a bol z toho gól. Keďže do tohto momentu sa mi podarilo dva streliť, bol to môj tretí. Tréner sľub dodržal a ja som šiel dole z trávnika.
Alebo ešte mi napadla milá príhoda, keď som pôsobil na Krahuliach. V jednom zápase som dosiahol gól, neskôr som si aj pripísal asistenciu. Vrcholom bolo, keď náš brankár dostal červenú kartu a kopala sa penalta. Postavil som sa do brány a zneškodnil som aj penaltu a na Krahuliach som bol malý boh.
Futbal hráva aj váš brat Peter. Kto z vás bol lepším futbalistom?
- Jednoznačne Peťo, veď hrával aj vyššie súťaže. On má talent od Boha, ja som bol vždy skôr taký makač. Paradoxom však je, že na konci kariéry hrám ja vyššiu súťaž ako on.
Aký je váš obľúbený futbalový klub?
- FC Liverpool, ale momentálne fandím aj Interu Miláno, nakoľko tam hráva náš reprezentant Milan Škriniar. Podľa mňa je to hráč svetového formátu a ani sa nečudujem, že sa oňho bijú popredné európske veľkokluby. Bol som sa aj osobne pozrieť na jeho zápase a musím uznať, že je to veľký futbalový zážitok.
Zamladi. (zdroj: archív - PU)A čo najlepší hráč na svete. Ronaldo alebo Messi?
- Ronaldo. Myslím, že je najkomplexnejší futbalista, ktorý má veľa pozitív. A hádam žiadne negatíva.
Čo je podľa vás hlavným dôvodom, že na Interi je dlhodobo výborná partia a hrá sa o popredné priečky?
- V prvom rade je to tým, že tu vždy bolo dobré funkcionárske zázemie na čele s Dušanom Reiterom a Petrom Majerom. Po ich výborne odvedenej robote sa mužstva chytila mladšia generácia, ktorú vedie Dušan Považan. Keď máte schopné vedenie tímu, tak aj hráči sa v mužstve cítia šťastne a odzrkadlí sa to na ich výkonoch. Po zápase si posedíme, niečo pojeme a popijeme a chlapci ani finančnú odmenu nepotrebujú. Všetci sme si rovní a práve preto si tu môžeme žiť ako jedna veľká rodina.
