Múzeum vystavuje svoj najväčší betlehem. Rezbár doň vložil aj permoníka

BANSKÁ ŠTIAVNICA. Najväčší drevený maľovaný betlehem vo svojich zbierkach vystavilo Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici v Rytierskej sále Starého zámku.

Muzejníci sa takto snažia priniesť do historických priestorov vianočnú atmosféru.

Betlehem rezbára Jána Šulca (6 fotografií)

Od svätcov k riadu

Banská Štiavnica a okolie sú známe svojimi vyrezávanými betlehemami. Silná tradícia prerástla počas útlmu banskej činnosti koncom 19. storočia u mnohých baníkov do spôsobu, ako si zarobiť na živobytie.

Zo školy, ktorá v tom čase vznikla na Piargu, v dnešných Štiavnických Baniach, vychádzali neskôr profesionálni rezbári.

Jedným z absolventov školy bol aj autor vystaveného betlehemu Ján Šulc z banskoštiavnického Štefultova. Ako pripomenula Zuzana Denková z oddelenia histórie Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici, umeleckému videniu sa priúčal v dielni sochára Jozefa Krauseho a jeho pokračovateľa Antona Drexlera.

„V jeho dielach preto cítiť ich vplyv a prepojenie na rezbárstvo výzdoby kostolov. Aj na tomto betleheme si môžeme všimnúť, že všetky postavy majú veľmi vážne pohľady, ako bolo zvykom pri plastikách svätcov,“ poukázala na detaily drevených figúr.

Ján Šulc podnikol remeselnícku vandrovku a keď sa z nej vrátil, založil si živnosť. „Vyrábal práve plastiky do kostolov, betlehemy a sochy svätcov, ktorí mali miesto v domových nikách – výklenkoch,“ priblížila Denková.

Všetko sa ale zmenilo po spoločenskej zmene v roku 1948, keď sa náboženské motívy stali postupne nežiaducimi.

Rezbár sa preto posunul k folklóru, priklonil sa k hračkám a úžitkovému riadu.

„Doba téme betlehemov nepriala, a tak ich vytváral vo voľnom čase a na dôchodku. V zbierkach máme viaceré jeho práce, ktoré sa k nám dostali sekundárne z rodín, no práve tento najväčší betlehem sa k nám podľa dokumentácie dostal priamo od autora okolo roku 1960, pričom niekedy v tom čase podľa záznamov aj vznikol,“ spomenula pracovníčka múzea.

Betlehemy dopĺňali salaše

Aj v betleheme Jána Šulca možno nájsť odkazy na baníctvo typické pre banskoštiavnickú oblasť.

„Sám z baníckej osady pochádzal, žil v prostredí, ktoré bolo baníctvom poznačené, je teda prirodzené, že aj do tohto svojho diela zakomponoval banícke prvky,“ potvrdila Denková.

Pred maštaľkou s Ježiškom a svätou rodinou vidíme dvoch kľačiacich adorujúcich aušusníkov alebo facigerov v slávnostných uniformách so sviecami v rukách.

V minulosti išlo o členov baníckych spoločenstiev, ktorých hlavnou úlohou bolo osvetľovať liturgické obrady počas bohoslužieb.

Naľavo od časti s jasličkami postavil autor vstup do štôlne, z ktorej práve vychádza baník s huntom. Vo výjave nájdeme aj banského ducha – permoníka.

„Postavou to boli deti, tvárou však starci, takže pôsobia pomerne desivo. Baníci ich ale mali radi, považovali ich za ochrancov, rešpektovali ich, podzemie vnímali ako ich teritórium,“ objasnila význam škriatkov Denková.

Celý betlehem je kombináciou cudzej krajiny s hradbami a palmami a našej dediny s drevenicou, dedinčanmi v krojoch a s listnáčom.

„Na tradíciu, ktorá bola špecifikom severozápadného Hontu – aj okolitých obcí, odkazuje maľovaný salaš v popredí. Ten pôvodne nepatrí k tomuto konkrétnemu betlehemu. Podobné maľby ale zvyčajne prekrývali hranu dosky, na ktorej bol celý betlehem rozložený,“ vysvetlila jeho použitie Denková.