KREMNICKÉ BANE. Starostu Kremnických Baní Juraja Vozára čakajú vždy v decembri aj iné ako pracovné povinnosti spojené so samosprávou.
Už pätnásť rokov sa totiž vždy na niekoľko dní mení na Mikuláša. Tento rok si ho žiadali nielen v okolitých obciach, ale prvýkrát i v susednom Banskoštiavnickom okrese.
„Aj u nás na Baniach bežne býval Mikuláš, umelá brada, celý v červenom, ale deti často práve pre falošnú bradu odhalili, o koho ide. Vedel som, že celkom slušne zarastám, tak som sa rozhodol, že to vyskúšam a nechám si jeden rok narásť skutočnú bradu,“ spomína si, ako sa k úlohe odkazujúcej na dobrotivého a pomáhajúceho svätca vlastne prvýkrát dostal.
Bradu si farbí temperou
Bujná tmavá brada mu rastie vždy od prelomu augusta a septembra až do decembrového mikulášskeho obdobia, keď oslavy s darčekmi pre deti chystajú mestá aj obce.
Keď si oblečie upravený kňazský ornát s biskupskou mitrou a do ruky vezme palicu – berlu, ktoré mu pred rokmi vyrobila jeho mama, zmení sa na nepoznanie.
Aby brada získala striebornú farbu, použije na jej zafarbenie bielu temperu. „To je môj tajný recept,“ smeje sa.
Práve brada pritom rozhoduje o viere či neviere detí v Mikuláša. „Skúšajú ma za ňu ťahať a keď drží, hneď to medzi nimi šumí. Už len počujem – Aha, to je ozajstný Mikuláš, má ozajstnú bradu,“ opisuje prekvapenie detí. Tie menšie si to zatiaľ nevedia dať dokopy a kostýmu uveria.
„Ale moja dcéra už vie, že tato je Mikuláš, ale je ticho. Aj v škôlke mlčala, aby nepokazila radosť iným, udržala tajomstvo,“ hovorí o tom, ako sa zrodil príbeh o ocinovi pomáhajúcom Mikulášovi, lebo ten by predsa všetko sám nestihol.
V decembri má plný diár
V obciach, kde „mikulášuje“, zväčša o predstaviteľov anjelov núdzu nemajú, nezbedného čerta si však vozí so sebou.
„Je veselý, robí neplechu, ale snažíme sa deti veľmi nestrašiť. Posunuli sme to skôr do podoby, že všetky deti poslúchajú a čert mi pomáha nosiť balíčky,“ objasňuje.
Kým prvýkrát bol Juraj Vozár Mikulášom iba v Kremnických Baniach, postupne sa stáva čoraz viac žiadaným.
„Tohto roku som prešiel Nevoľné, kremnické škôlky a špeciálnu školu, Kunešov, Bartošovu Lehôtku a prvýkrát som bol v Banskom Studenci,“ vymenúva s dôvetkom, že domáce Kremnické Bane sú samozrejmosťou. Teší ho, keď s čertom zaujmú a zavolajú ich opäť o rok. Zážitky s deťmi sú milé, tie s dospelými zase vedia rozosmiať.
„Napríklad, keď cestujeme s čertom autom na miesto konania slávnosti oblečení už v kostýmoch a zastavia nás policajti. Ich reakcia je, že sa s nami fotia,“ spomenie jednu z príhod.
