v tehlových domoch, často bez okien. Potrebujú televízor, aby si mohli pozrieť futbal, kopačky, aby si ho mohli zahrať, pár realov, aby si mohli kúpiť pivo aj mäso, ktoré je tam veľmi lacné. Najčastejšie sú zamestnaní v priemysle,“ hovorí Daniel Benčat z Kozároviec.
Brazíliu chcel Daniel Benčat navštíviť už dávno. Volali ho tam dlhoroční kamaráti, kňazi zo združenia palotínov.
Danielov strýko sa do Brazílie oženil, a tak sa ho vybral navštíviť. Jeden zo strýkových synov študuje medicínu v Bello Horizonte. Po prednáškach si zarába. Buď brigáduje v nemocnici, alebo vypomáha v počítačovej firme. Druhý syn študuje ekonómiu. „Príde domov, sadne na motorku, má takú izotermickú skriňu, a rozváža pizzu po meste. Tam ľudia nelamentujú, že nemajú, zarobia si. Takmer každý má auto, ktoré je vzhľadom na veľké vzdialenosti nevyhnutnosťou,“ hovorí o svojich poznatkoch. „Samozrejme, podnikatelia a tí, ktorí sú súčasťou väčšieho biznisu, majú luxusné domy pri mori s vlastnou plážou a vstupom cez rampu. V mestách vládne absolútna čistota. Ľudia v jednom kuse ručne zametajú,“ rozpráva.
V brazílskych telenovelách sa prezentuje priepastný rozdiel medzi bohatou a chudobnou vrstvou. „Je to naozaj tak. Stredná vrstva je málopočetná. Môj strýko patrí práve k nej,“ vysvetľuje.
„Brazílčania sú veľké deti. Stále sa hrajú a tešia sa zo života. Tancujú, hrajú futbal. Čakajú na autobus, medzitým sa niekoľkokrát pobozkajú. Držia sa za ruky,“ neskrýva obdiv.
V Brazílii je povinnosť voliť. „Ak by Brazílčan nevolil, môžu mu odoprieť udelenie víz, ak by chcel ísť do zahraničia. Štátne orgány mu môžu robiť aj iné obštrukcie.“
Pre našinca je Brazília lacná. Polovicu Ria de Janeira môžete precestovať za real deväťdesiatpäť. To je na naše peniaze devätnásť korún päťdesiat halierov. „V reštaurácii, ktorá pripomína systémom obsluhy švédske stoly, zaplatíte vstupné dvadsať realov a môžete tam jesť od rána do večera,“ opisuje svoje gastronomické zážitky. „Sú tam stoly, na nich jedlo a nakladáte si. Je tam minimálne tridsaťpäť druhov šalátov. Obsluha vás stále ponúka. Sú tam aj klasické reštaurácie, kde si jedlo objednávate. Pred ním vám prinesú minimálne dve predjedlá. Obrovská misa plná jedla vás nestojí viac než dvadsaťpäť realov. Ja som to nevládal všetko skonzumovať. Strava je veľmi zdravá. Všetko pripravujú na prírodný spôsob. Hovädzie mäso takej vysokej kvality ako u nich sa v Európe nedá dochovať. Je aromatické, šťavnaté, rozplýva sa na jazyku. Po hovädzine v spotrebe nasledujú ryby a po nich kuracina. Bravčového mäsa jedia minimum. Nechcú ho, tvrdia, že je zdrojom chorôb,“ dodáva.
„O Brazílii sa medzi Európanmi hovorí, že je tam veľa chorôb. Nie je to však pravda,“ mávne rukou Daniel. „Brazílčania majú záujem o to, aby Európanov prilákali do svojej krajiny. Bol som v reštaurácii, akú som na Slovensku nevidel. Samý nerez. Kuchyňa vykachličkovaná až po strop. Tam sa ľudia v kuchyni neparia. Sústavne je spustená klimatizácia. Čerstvú zeleninu umývajú zásadne pod tečúcou vodou. Steny sú presklené, takže vidíte, z akých surovín a ako kuchári pripravujú jedlo.“
Daniel opisuje, že pred sociálnym zariadením stále stojí sanitár, vždy čisto oblečený, ktorý po odchode každého zákazníka toaletu vyčistí.
Dvestopäťdesiat kilometrov južne od Ria de Janeiro leží svetoznáme letovisko Paraty. Hovorí sa, že je to najkrajšie letovisko na svete. „Je to pravda,“ pritakáva Daniel. „A pritom tam nie sú žiadne moderné budovy. Ulice sú široké asi päť metrov. Vykladané sú dlažbou, tzv. mačacími hlavami. Po oboch stranách sa nachádzajú husto pri sebe obchodíky a pred nimi stoly. Večer pri nich ľudia popíjajú a spievajú. Neskoro popoludní, keď je príliv, sa časť mora vyplaví do mesta. Vtedy máte nohy desať až pätnásť centimetrov vo vode. Z toho majú radosť najmä deti.“ Podľa Daniela je tam vysoká, až deväťdesiatpercentná vlhkosť. Teplota vody dosahuje dvadsaťosem stupňov.
„Zaujímavým spestrením pre turistov sú výletné lode, každá s iným druhom hudby. Vy sa rozhodnete, aký žáner chcete počúvať, prípadne či sa chcete plaviť len tak „pianko“. Na lodi dostanete aj obed. Deväťhodinová plavba stojí štyridsaťpäť realov.“
V mestách je veľa zelene. „Kde je len trochu voľného miesta, všade vysádzajú trávniky, palmy či inú zeleň. V noci sa všetka zeleň umelo zavlažuje. V meste je 40 stupňov. Tridsať kilometrov od mesta sú nádherné vodopády uprostred panenskej prírody. Voda v nich je pre našinca neznesiteľne studená. Domorodci sa prežehnajú, ľahnú si na chrbát a pustia sa po chrbte dolu vodopádom. Kostoly sú tam chudobné. Holé biele múry, žiadne pozlátené fresky. Ale Brazílčania s tým nemajú problém. O to úprimnejšia je ich viera. Bol som sklamaný z toho, že sa tam nemôže slobodne fotografovať a filmovať. V Brazílii je vysoká kriminalita. Turistom kvôli ich vlastnej bezpečnosti policajti neodporúčajú mať len tak na krku zavesený fotoaparát. Je to iný svet. Ľudia sú dobrosrdeční. Keby som na Slovensku nemal manželku a deti, domov sa už nevrátim.“
Autor: Monika Maťová
