Článok bol uverejnený v jednom z májových vydaní týždenníka MY Noviny Žiarskej kotliny.
HRABIČOV. Zdravotná sestra a zároveň manažérka Anna Michňová z Hrabičova je podľa jej kolegýň výnimočná vo svojom profesionálnom i ľudskom rozmere.
Aj to je dôvod, prečo sa nedávno stala laureátkou ocenenia Biele srdce, ktoré je ohodnotením výrazných osobností z radov sestier a pôrodných asistentiek.
V zdravotníctve pracuje od roku 1984 – teda od ukončenia Strednej zdravotníckej školy v Lučenci.
Z pozície sestry sa za 35 rokov vypracovala na najvyššie manažérske pozície.
Hoci pracovala ako vedúca sestra rôznych klinických oddelení, dnes hľadá skôr pokoj a chce sa viac venovať rodine.
Čo pre vás ocenenie, ktoré ste si prevzali v máji, znamená?
- Som šťastná a dojatá, najmä z toho, že si ma niekto vôbec všimol. Je kopa dobrých sestier manažérok, len ich nikto nenominoval. Teší ma aj, že som prešla následným sitom pri výbere.
Ešte nedávno ste pracovali na jednej z vedúcich pozícií Nemocnice Zelený sen v Banskej Bystrici. Dnes pôsobíte v Nemecku. Ako sa zrodilo toto rozhodnutie?
- Aktuálne pracujem už viac ako rok v Nemecku – v zariadení neďaleko Berlína, kde sa staráme o pacientov, ktorí sú buď v bezvedomí, alebo sú pri vedomí, no nedokážu sami dýchať, sú napríklad po skleróze multiplex.
Z banskoštiavnických tajchov hlásia nebezpečnú nákazu rýb Čítajte V Zelenom sne to bolo z hľadiska mojich povinností dosť hektické. Prácu som si nosila domov a posielala si papiere na domáci e-mail. Doma ma videli len ako telesnú schránku, cez týždeň a často aj cez víkendy.
Riešila som to v sebe dlhšie a nakoniec som sa rozhodla, že musím žiť viac pre svoju rodinu a pre seba.
S kamarátkami som teda vymyslela, že budem dva týždne v Nemecku a dva týždne doma.
“Vtedy ale bola sestra prestížne povolanie, na školu ste sa dostali len do priemeru 1,5. Teraz berú takmer každého.
„
Z manažérskej pozície ste sa vrátili k sestre pri lôžku. Aké to je?
- Manažérska práca nikdy nebola len do pol štvrtej. Teraz si však líham aj vstávam s čistou hlavou. Je skutočne veľký rozdiel, že nemusím robiť tabuľky, žiadne podklady.
Už keď som mala zajačie úmysly, no ešte som bola v Zelenom sne, tak som sa rozhodla, že si splním svoj detský sen. Už štvrtý rok chodím do Základnej umeleckej školy v Žarnovici a učím sa hrať na akordeón.
Od dieťaťa sa mi to páčilo, no nikdy som sa k tomu nedostala. Až teraz a teší ma to.
Čo stálo pred rokmi za vaším rozhodnutím stať sa zdravotnou sestrou?
– To bolo skutočne dávno. Chodila som na základnú školu a moja mamina ležala v tom čase v nemocnici v Lučenci, odkiaľ pochádzam. Keď som za ňou prišla, páčilo sa mi, že tam bolo ticho, poriadok, dievčatá mali krásne uniformy.
Mama si pobyt pochvaľovala. Neskôr som si aj na základe tohto zážitku povedala, že pôjdem na zdravotnú školu.
Vtedy ale bola sestra prestížne povolanie, na školu ste sa dostali len do priemeru 1,5. Teraz berú takmer každého, lebo majú o študentov núdzu.
Môžu mať aj dnes mladí ľudia v nemocnici takýto zážitok?
- Môžu, ale aj nemusia. Ak prídu na oddelenie, kde už pri vstupe budú cítiť zápach, personál nebude v rovnošate, budú cítiť, že sa im nevenuje, tak ich to neosloví. Ale tam, kde bude čisto, poriadok, tam sa im môže zapáčiť.
Pracovali ste na rôznych oddeleniach – na jednotkách intenzívnej starostlivosti, no i v hospici. Aká práca vás oslovovala?
– Keď sme chodili zo školy na prax, fascinovali ma oddelenia, kde som hneď videla zmenu stavu – najmä k lepšiemu. Lákali ma chirurgické odbory – rôzne hadičky, blikátka, pípatka, monitory. Po škole som pracovala na chirurgickej JIS-ke v Banskej Bystrici. Boli to väčšinou stavy po operáciách a akútne stavy. Všetko akútne lôžka.
Tam sa potrebujete rýchlo postaviť a bežať, ako na záchranke. Chce to tempo, poriadok, precíznosť.
Sú to ale aj oddelenia, kde sa možno stretnúť aj so smrťou. Sprevádzajú vás niektoré silné momenty až dodnes?
- Resuscitácie ma fascinovali, najmä tie úspešné. Po jednej sa nám stalo, to bolo na ARO v Žiari nad Hronom, že nám pacient povedal, ako sa na nás díval sponad postele, zažil klinickú smrť.
