Kauza šikanovanie

skúšali, čo všetko ich spolužiak vydrží. Nech ich obeť reagovala akokoľvek, nikdy to nebolo v poriadku. Nebolo v poriadku, ani keď sa pokúšala brániť, ani keď mlčky trpela. Ostatní v triede sa tomu len ľahostajne prizerali. Celý prípad je momentálne v štádiu vyšetrovania a my si musíme na jeho výsledky ešte počkať.
Zaujímavé je ale sledovať, ako sa s celým prípadom vyrovnáva Igor, útočníci, ich rodičia, pedagogický kolektív. Oficiálne sa celý prípad uzavrel na pedagogickej rade. Chlapci dostali štvorku zo správania s podmienečným vylúčením zo školy. Všetci piati, tí štyria za šikanovanie, obeť predávala v škole pašované cigarety.
Že celý prípad je stále mimoriadne citlivý, sme sa presvedčili už pri rozhovore so zástupkyňou školy Elenou Novotnou. Znechutene nám povedala, že o celej udalosti už hovoriť nebude, ale keďže bola naplnená litera vnútorného školského poriadku, pedagogická rada rozhodla podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nuž, nechajme na posúdenie čitateľom, čo je závažnejším prečinom - či predaj cigariet v škole alebo fyzické a psychické ubližovanie človeku. Zástupkyňa sa odvoláva na rodičov, vraj tí by si mali v prvom rade spytovať svedomie. A podotýka, že školská psychologička by sa mala viac starať o svojich zverencov. Má síce pravdu, ale zabudla, že aj pedagógovia majú skúšky zo psychológie a že by nezaškodilo niekedy viac žiakom načúvať a všímať si ich reakcie, aby sa na podobné prípady mohlo prísť skôr.
Oslovili sme jedného z obvinených chlapcov. Ani on, ani ostatní sa necítia byť vinní, to vraj mama obete každého manipuluje, to ona je hlavná vinníčka, jej sa boja aj štiavnickí lekári. Na neuverenie! Ďalší deň sa stretávame s rodičmi obvinených chlapcov. Situácia sa opakuje, počúvame tie isté slová, ktoré predtým zazneli z úst ich detí. Navyše sa dozvedáme, že matka obete vraj prípad úmyselne rozvírila. Na náš argument, že je to proti zdravému rozumu, skôr by sa predsa snažila byť nenápadná, je mi tajnostkársky naznačené, že nitky siahajú až do samotnej školy, lebo aj niektorí jej zamestnanci by sa mohli viezť v „nezákonných aktivitách“ spolu s ňou. Pripadáme si ako vo filmoch o mafii. Skrátka, zatiaľ každý hľadá vinu iba u toho druhého - učitelia v rodičoch, tí v škole, útočníci v obeti. Ani náznak ľútosti, ani štipka kritiky do vlastných radov.
Nakoniec sa predsa objavuje jedna výnimka. Je ňou, paradoxne, obeť šikanovania, sedemnásťročný Igor. Hneď z jeho výzoru nám je jasné, že tento chlapec to naozaj nemá v živote ľahké. On jediný je ochotný hovoriť aj o svojej vine. Jediný nenadáva na nikoho, v nikom nehľadá vinu. Len konštatuje, nezapiera, že cigarety naozaj predával. Tvrdí, že si tým chcel získať spolužiakov. Nehovorí zle ani o svojej matke, ktorá o všetkom vedela, nechce ju zrejme do ničoho namočiť. Nenadáva na tú, ktorá si vo svojej nezodpovednosti neuvedomila, aké dôsledky môže mať takáto činnosť pre jej syna. Igor nenadáva ani na spolužiakov, ani na pedagógov, dokonca tvrdí, že sa mu v škole páči. Naozaj netypické pre mladého dospievajúceho človeka. A pritom nemáme pocit, že ide o chlapca na svoj vek nejako zvlášť vyspelého. Nechceme z neho, samozrejme, robiť hrdinu, len nám je po tom všetkom, čo sme si o prípade vypočuli zo strany najmä dospelých, sympatická jeho snaha aspoň sa pozrieť na problém aj z inej strany, aj z perspektívy niekoho iného.