KREMNICA. Gabriela Soukalová, rodená Sekajová, má v rodnej Kremnici pamätnú tabuľu.
Bývalá československá reprezentantka v behu na lyžiach a matka úspešnej českej biatlonistky Gabriely Koukalovej získala striebornú medailu v štafete na zimnej olympiáde 1984 v Sarajeve.
„Táto tabuľa bude pripomínať nielen úspechy bývalej žiačky školy a olympioničky, ale veríme, že bude zároveň inšpirovať deti,“ povedala pri nedávnom odhalení tabule v priestoroch Základnej školy Pavla Križku v Kremnici jej riaditeľka Mária Slašťanová.
Gabriela Soukalová, ktorá dnes žije v Čechách, sa pri tejto príležitosti stretla so svojím bývalým trénerom Rudolfom Čillíkom aj s bývalými učiteľmi a priateľmi.
Ako si spomínate na vaše školské roky v Kremnici?
- Keď som chodila do školy, bola som obklopená ľuďmi, ktorí spoznali športový talent a venovali sa mi. Ďakujem pánovi učiteľovi Vladimírovi Gorbunovovi i triednej Eve Králikovej.
Myslím si, že som mala šťastie na ľudí, ktorí ma posúvali ďalej. Tu musím spomenúť trénera Rudolfa Čillíka, ktorý bol pre mňa vzorom, či už som športovala alebo nie. Inšpiráciou bol aj ľudsky a veľmi si ho vážim.
Ako často sa vraciate?
- Chodievam do Kremnice tak dvakrát v roku a vždy mám rovnakú trasu. Musím obísť všetkých známych a neodpustím si výjazd na Skalku. Tam si zaspomínam na tie roky, keď som bola dieťa a keď sme tam s otcom chodievali na lyže. Je to veľmi príjemný pocit.
Pamätáte si ešte, aký to bol pocit získať olympijskú medailu?
- Tieto veci vám dôjdu až s odstupom času. Keď som bola na prvých majstrovstvách sveta, na prvej olympiáde, tak som bola jedenásta. Vtedy som si myslela, že to nič nie je, že každý rok budem lepšia a posuniem sa vyššie. Vôbec ma nenapadlo, že tá cesta je zložitejšia a oveľa dlhšia.
Samozrejme, samotná medaila, bol pocit šťastia. Keď som po čase končila s kariérou, vnímala som tento úspech ako odmenu za tie roky driny.
Keď to porovnáte, ako vyzerala príprava športovcov vtedy a v súčasnosti?
- Keď človek chce byť dobrý a dostať sa na vrchol, musí tvrdo trénovať a pracovať na sebe. To ostalo rovnaké. Rozdiel je v tom, že za našich čias tréner okrem iného mazal lyže a bol aj psychológom. Všetko vtedy robili jeden – dvaja ľudia.
Dnes sú okolo vrcholových športovcov vystavané celé tímy. Po tejto stránke je to úplne niekde inde.
