Každý deň čakajú Slováci na zoznam tých, u ktorých sa potvrdil koronavírus. Keď sa dočítajú, že na ňom nie je nikto z regiónu, kde žijú, vydýchnu si.
Ochorenie však môže byť k ich domovu bližšie, ako si myslia. Zverejnený trvalý pobyt pozitívneho pacienta totiž nehovorí nič o tom, kde v skutočnosti žije a kde sa v ostatných dňoch zdržiaval.
Bez ohľadu na to, či by im tieto informácie nejako pomohli a či majú právo ich dostať, ľudia hovoria: Ak by bol pozitívny môj sused, chcel by som to vedieť.
Je to správne?
Zrejme nie, lebo v ideálnom prípade by sme aj v náročných časoch mali rešpektovať súkromie iných a dbať na to, aby sa na nich a ich blízkych pre zdravotný stav, za ktorý vo väčšine prípadov nemôžu, nezniesla vlna negatívnych emócií. A vieme, že toto sa deje, keďže priestor sociálnych sietí je takmer neobmedzený.
Takže, uzavrime to - správne to nie je.
Ale spýtajme sa inak: Je to prirodzené? Tu už odpovedáme jednoznačne. Áno, je to prirodzené.
V dobe, keď sa každý obáva o svojich najbližších a mnohí obmedzili aj osobný kontakt s rodičmi v seniorskom veku, nás totiž strach ovláda viac ako inokedy.
Ako regionálna spravodajkyňa som sa však v ostatných týždňoch stretla aj s rozpačitými reakciami starostov obcí, u obyvateľov ktorých sa koronavírus potvrdil.
Chceli by ľuďom v ich dedine podať relevantné informácie – nie o mene, nie o aktuálnom stave nakazeného, ale o tom, či je izolovaný priamo v obci alebo inde, či prišiel do kontaktu s niekým z obyvateľov a či samospráva na základe odporúčaní hygienikov prijíma nejaké nadštandardné opatrenia a aké.
Starostovia dotknutých obcí v Žiarskom okrese mi však hovoria napríklad aj toto:
„Nemám absolútne žiadne informácie, ani základné, akurát už hodinu vybavujem telefonáty od našich ľudí, ktorí sa ma pýtajú rovnako ako vy.“
Tu už si ako novinárka kladiem otázku, či v systéme niečo nezlyháva. Pretože včasné a relevantné informácie môžu viesť k sérii ďalších účinných opatrení v konkrétnej obci.
No zároveň pomáhajú brániť šíreniu fám a neprávd, ktoré môžu nakazeným a ich blízkym ublížiť.
Myslím si, že v neštandardnej dobe, v akej aktuálne žijeme, hodnota užitočných informácií ešte narástla.
Všetci sa však zároveň za pochodu učíme, ako, o čom a koho informovať. Dúfam, že nájdeme zmysluplný kompromis.
Aktuálne sa pýtame ministerstva zdravotníctva aj Úradu verejného zdravotníctva SR, kedy a ako by informovanie konkrétnych mestských či obecných samospráv malo prebiehať, aby na prípadnú hrozbu dokázali reagovať. Téme sa budeme venovať v samostatnom článku.
