Kríž, batohy a 260 kilometrov v nohách. Novodobí pútnici kráčajú z Levíc až do Levoče

BANSKÝ STUDENEC. Ich púť sa začína v Leviciach a končí v Levoči. Reč je o novodobých pútnikoch, skupine niekoľkých mužov, ktorí sa aj tento rok vydali na jedenásťdňovú cestu „sebapoznania“. Samozrejme – pešo. Rozhodli sa, že takto zvládnu prejsť neuveriteľných 260 kilometrov. Svoje dlhé a náročné putovanie by mali ukončiť na začiatku júla.

S krížom a batohmi

Myšlienka pustiť sa do pútí, ktorých konečným cieľom je mesto Levoča, vznikla ešte v roku 1998. Ako približuje iniciátor tohto nápadu Levičan Jozef Kottra, pripravil projekt a o rok neskôr začali s prvým putovaním.

„Povedal som priateľom – zoberme stany, batohy a kríž na plecia a putujme 25 kilometrov denne. Zohnali sme kríž vysoký 1,96 metra, posvätili sme ho a vydali sa na cestu,“ hovorí o začiatkoch Kottra s tým, že do projektu sa zapojilo niekoľko ľudí a postupne, na rôznych zastávkach, sa pripájali ďalší. Tak je tomu aj dnes.

V tomto prípade už totiž ide o 16. púť a týchto sympatických mužov môžeme stretnúť na trase Levice, Bátovce, Štiavnické vrchy – Sitno, Banský Studenec, Pliešovská kotlina, pohorie Javorie, Pustý hrad, Zvolen, Banská Bystrica, Staré Hory, Donovaly, hrebeň Nízkych Tatier, Prašivá, Chabenec, Poľana, Chopok, Ďumbier, Čertovica, Kráľova hoľa, Vernár, Slovenský raj, Spišský Štvrtok a napokon Levoča.

„Vždy sa niekde zastavíme a prespávame buď v stanoch, alebo rôznych penziónoch. V Levoči ideme na svätú omšu a odtiaľ naspäť domov autobusom a vlakmi,“ približuje iniciátor.

Sebapoznanie i vzťahy

A čo je cieľom týchto pútí? Podľa Jozefa Kottru to je predovšetkým spoznanie seba samého – nájdenie vzťahu k sebe i k svojej rodine prostredníctvom vzťahu k Bohu v tichu prírody.

„Keď boli naše deti menšie, akoby nechceli s nami komunikovať. Nevedeli sme ich nejako zachytiť, tak sme začali robiť akcie a výlety do prírody, z čoho neskôr vznikli aj tieto púte,“ hovorí Kottra s tým, že človek odíde na takmer dva týždne z domu a má priestor sa nad sebou zamyslieť a poradiť sa s druhými.

260 kilometrov v nohách. (zdroj: Kristína Mindáková)

„Keď sa k nám postupne začali pripájať aj naše deti, tie vzťahy sa veľmi upravovali. Ale aj vzťahy súrodencov medzi sebou. Ľudia sa tu skrátka spoznávajú,“ vysvetľuje. Sám sa vďaka týmto cestám zbavil mnohých problémov.

Hovorí tiež o prípadoch, keď mali niektorí pútnici chuť to vzdať a vrátiť sa naspäť domov. Sprevádzajú ich totiž mnohé problémy, nechuť, únava či otlaky. Najnáročnejšie je podľa neho udržať si motiváciu dostať sa do cieľa.

„Raz mi niekto povedal, že toto putovanie nie je o kondícii, ale o viere. Ak chcem dosiahnuť tento cieľ a akýkoľvek cieľ v živote a mám vieru, tak ho dosiahnem,“ poznamenáva s tým, že v tomto prípade ide nielen o dokonalú duchovnú, ale i fyzickú očistu.

Pohostinní dedinčania

Reakcie ľudí, ktorí ich vidia, sú rôznorodé. „Mám pocit, že pred 22 rokmi boli požehnanejšie. Ľudia sa pred krížom poklonili, prežehnali sa a autá na nás trúbili. Ale aj teraz niekoľkí cyklisti, ktorí nás predbiehali, tak sa prežehnali,“ hovorí s úsmevom Kottra s dôvetkom, že ľudia sú stále veľmi milí, najmä na dedinách.

Často ich pohostia, prosia ich, aby sa za nich modlili a rešpektujú ich. „Veľmi sa tešíme z ich prístupu, asi len raz, či dvakrát sme sa stretli s nepríjemnou reakciou. Našich pútí sa môže zúčastniť ktokoľvek, kto by si to chcel vyskúšať. Dvere má otvorené každý,“ dodáva na záver.