svojmu synovi. Na prvý pohľad je Lukáš ako všetci pätnásťroční chlapci v jeho veku. Vysoký, tmavovlasý, štíhly, dá sa povedať, že celkom fešný. Pravda, kým sa nezahľadíte pozornejšie. Potom si všimnete, že pravá strana jeho tela pôsobí akosi strnulejšie, že na jedno oko vôbec nevidí, na to druhé len veľmi slabo. Okrem toho, že je silný alergik, trpí epilepsiou. Ak sa rozhodnete dať s ním do reči, rýchlo zbadáte, že jeho zmýšľanie nie je úplne typické pre chlapcov v jeho veku. Treba však zdôrazniť, že je naozaj len mierne mentálne zaostalý. V skupine detí, s ktorými trávi svoj čas, vyniká. Lukáš prišiel na svet v banskobystrickej nemocnici predčasne. Prvých päť mesiacov svojho života strávil v inkubátore, kde sa mu veľmi poškodil zrak. Jeho matka hovorí o chybe zo strany lekárov. Ako riziková pacientka odmietla ležať v nemocnici, pretože mala doma dve malé deti. Obvodného gynekológa to natoľko nahnevalo, že ju poslal do práce, takže do termínu nástupu na materskú dovolenku pracovala ako ostatné ženy. Po pôrode sa dlho nevedela zmieriť s Lukášovou diagnózou. Nastúpila depresia, pri živote ju držali len dvaja synovia, ktorí matku potrebovali. Popritom všetkom ešte aj študovala. Namiesto toho, aby si vychutnávala prvý džavot svojho dieťaťa, v zúfalstve plakala, lebo jeho posunkom nerozumela. Do toho prišla kríza v domácnosti, pretože manžel nezvládol novovzniknutý problém a začal prehrávať svoj boj s alkoholom. Tak, ako rázne odmietla všetky nahovárania, aby chlapca dala do ústavu, tak rázne dokázala skončiť aj so svojím manželstvom. „Pokiaľ budem vládať, budem sa o Lukáša starať,“ hovorí presvedčivo. „Mám veľké šťastie na najbližšiu rodinu, ktorá prijala situáciu s pochopením. Niektorí ma síce poľutovali, ale v podstate pochopili.“ Ako žije matka postihnutého syna dnes? „Prežila som chvíle, ktoré neželám ani najväčšiemu nepriateľovi. K trápeniu s mojím Lukášom pribudlo pred piatimi rokmi ďalšie. Môj najstarší syn tragicky zahynul,“ odmlčala sa pri bolestnej spomienke. „Našťastie, prostredný syn, vysokoškolák, mi veľmi pomáha a hlavne môj druhý manžel. Jemu v prvom rade môžem poďakovať, že ma to úplne nezlomilo. Po rozvode si ma bol ochotný zobrať s tromi deťmi. Je veľmi starostlivý, trpezlivý, chlapcov má rád ako svojich. Manželovi rodičia sprvoti neboli naším sobášom nadšení, ale postupne sa s tým zmierili a dnes môžem povedať, že práve moja svokra je človek, ktorý mi najviac pomáha. K Lukášovi, hoci je to jej nevlastný vnuk, si dokázala vypestovať pekný vzťah, často si ho berie k sebe na víkendy.“ Marika momentálne nepracuje. A predsa sa doma nenudí. Ráno ju čaká kompletná starostlivosť o Lukáša, robí s ním rannú hygienu, vystrojí ho do školy. Pätnásťročný Lukáš navštevuje totiž zariadenie Červeného kríža v Banskej Štiavnici, kde chodí mimoriadne rád a doslova sa cez víkendy už nemôže dočkať na začiatok nového týždňa. Okolo dvanástej prichádza poňho, venuje sa mu, robia si úlohy, hrajú sa, rozprávajú. Najlepšie mu ide matematika, horšie je to už s písaním a čítaním. Lukáš si vyžaduje oveľa väčšiu pozornosť ako ostatné deti. Každý týždeň s ním matka cestuje do Banskej Bystrice kvôli problémom s chrbticou. Okrem toho sú častými návštevníkmi na očnom, alergológii a neurológii. Odborníci vedia o Lukášových zrazeninách v mozgu, no neodvážia sa ich operovať. Mohol by totiž ochrnúť. Marika nám vysvetľuje, že Lukášov imunitný systém je zraniteľnejší ako u ostatných detí, je náchylný takmer na každú infekciu. Neprejde prakticky mesiac, aby sa v rodine nevyskytol nejaký zdravotný problém. Ako sa vníma sám Lukáš? „Vysvetlila som mu, v akom je stave,“ hovorí jeho matka. „Zdá sa, že je so svojou situáciou zmierený. Kým bol mladší, mal v sebe akosi viac agresivity, teraz sa upokojil. Hoci, aj psychiatra sme museli navštíviť.“ Keď sa zaujímame o finančnú situáciu v rodine, použije žena sediaca predo mnou frázu „s odretými ušami“. Za opatrovanie syna jej patrí suma 7500 korún, z toho ale až štyri tisícky idú na lieky, hygienické potreby pre Lukáša, stravu v škole, cestovné. A Lukáš sa naje veľmi rád, už ako bábätku mu „nestačili dávať do úst“. Rodina by potrebovala upraviť kúpeľňu na bezbariérovú, auto, aby nebola s Lukášom odkázaná na autobusové spoje. Keby nepracoval manžel a syn vysokoškolák si príležitostne neprivyrobil, veru nevie, ako by vyžili. Na sponzorov neverí, najlepšie je, keď si človek vie pomôcť sám. „A čo Lukášove záľuby?,“ vyzvedáme. „Jeho najväčšou záľubou je počítač. Má svoj vlastný systém videnia, vidí v určitom zornom uhle. No dlho pri ničom nevydrží,“ pripúšťa Marika. „Pozeráme spolu televízor, rôzne programy, ešte aj toľko diskutovaných Mojsejovcov. Lukáš rád manuálne pracuje. Neverím, že bude v budúcnosti niečo robiť, ale on nám stále vraví, že sa raz zamestná. Mne pomáha v rámci svojich možností v kuchyni, aj manželovi pri práci s drevom. Je veľmi prítulný, stále vyžaduje pozornosť a lásku, ale aj on vie hodne lásky dať. Odmala som ich všetkých viedla k samostatnosti. Lukáš vyrastal so staršími bratmi, nečudo, že už ako štvorročný debatoval s lekármi.“ Niekedy matka so synom spolu podniknú aj kratší výlet, teraz v lete si občas zájdu na kúpalisko. Najnovšie uvažujú o hipoterapii. Musíme obdivovať silu tejto ženy, matky, s ktorou si osud zahral veru nepeknú hru. Našťastie, tvrdí, aj doba sa už trocha zmenila, ľudia sú cez médiá lepšie informovaní o postihnutých spoluobčanoch, tí už nevzbudzujú takú pozornosť na ulici ako voľakedy, naučili sme sa ich brať ako súčasť života. Niekedy síce zabolí nečakaná reakcia, hlavne pri cestovaní autobusom, ale Marika si na svoje dieťa nedá dopustiť, bráni si ho zubami - nechtami. „Naučila som sa veľa nepodstatných vecí pustiť z hlavy, problém sa snažím vykonzultovať rovno na mieste. Mrzí ma len prístup niektorých úradníkov, z ktorých mám dojem, akoby dostávali špeciálne príplatky, ak na takýchto ľuďoch usporia,“ dodáva. Náš rozhovor sa pomaly chýli ku koncu, netrpezlivý Lukáš akosi často nazerá do dvier. Nechceme ďalej zdržiavať, lúčime sa s ďalším obdivuhodným človekom. Naša nová známa chce ešte na záver niečo odkázať čitateľom nášho týždenníka. Hlas sa jej prvýkrát od začiatku nášho rozhovoru trocha zatrasie, keď povie: „Vašim čitateľom odkazujem, aby si vážili zdravie svoje aj svojich blízkych, lebo je to skutočne to najcennejšie, čo máme a zároveň prosím v mene všetkých zdravotne postihnutých o trocha ohľaduplnosti. Nevieme, kedy sa môže karta obrátiť. Ale nikdy netreba prestať veriť. Ja sa už roky riadim heslom: Čo ma nezabije, to ma posilní.“
Autor: Mária Sliacka
