ový život, ktorý v Kremnici zriadilo Združenie pre pomoc mentálne postihnutých. Sem Gabika mieri každé ráno a našla tu časť svojho života. Súčasťou stacionára je aj posilňovňa, kde Gabika usilovne trénuje. Najbližšia špeciálna olympiáda sa koná už na budúci rok a Gabika sa netají tým, že by si z nej opäť chcela priniesť medailu. Tie z doterajších majstrovstiev a olympiád sú úhľadne poukladané na nástenkách v jej izbe. Najviac si váži bronz, ktorý si preniesla z olympiády v Severnej Karolíne v USA. Získala ho v disciplíne 50 metrov prsia.
Posilňovňa jej v súčasnosti musí nahradiť aj bazén. Najbližšia krytá plaváreň je až v Žiari nad Hronom a stacionár nemá dostatok financií, aby nádejní špeciálni športovci mohli dochádzať na tréningy pravidelne.
„Voda mi veľmi chýba, už sa neviem dočkať, kedy budeme trénovať v bazénoch,“ hovorí Gabika. Zlepšiť by sa to malo aspoň počas leta, kedy aj v Kremnici otvoria termálne kúpalisko. Gabika je vraj vo vode ako doma od malička. Jej matka Anna hovorí, že v minulom živote asi bola žubrienka. „Pláva od siedmich rokov a nikdy sa vody nebála. V trinástich už išla na prvé preteky a odvtedy nosí domov medaily,“ dodáva mama, ktorá je zároveň šéfkou stacionára aj trénerkou plavcov. Tvrdí, že pravidlá v tomto športe sú veľmi prísne a rozhodcovia neberú ohľad na to, že súťažia postihnutí športovci. Pred každými pretekami preto s Gabikou doťahujú štýl, dohmaty a rýchlosť. Vedia, že žiadnu chybičku jej nebudú na olympiáde tolerovať.
Je známe, že u detí s downovým syndrómom sa dá správnou výchovou dosiahnuť veľmi veľa. V prípade Gabiky sa to potvrdilo naplno. Sústredená snaha celej rodiny prináša ovocie. Popýši sa nám úhľadným krasopisom s minimom gramatických chýb a peknými myšlienkami, ktoré rada kladie na papier. Píše básne a osobné spovede. „Tie jej spovede sú pre mňa veľmi zaujímavé. Často v nich nájdem ukryté aj pocity, ktoré nedokáže vyjadriť slovami,“ hovorí matka. O to viac ju zamrzí, ak sa nájdu ľudia, ktorí sa na Gabikine úspechy pozerajú s dešpektom.
„Verte mi, aj to sa mi stalo. Známi ľudia sa ma pýtali, či mi tá námaha stojí za to,“ hovorí so štipkou trpkosti. Hneď však dodá, že Gabikine úspechy sú úspechmi celej rodiny a tešia sa z nich všetci rovnako. Do USA odišla Gabika s výpravou po prvýkrát bez rodičov a všetci o ňu doma tŕpli. „Nechcela som veriť, keď som počula, že nám prinesie domov bronz. Rozplakalo ma to,“ priznáva matka. Do tréningov ju vraj nútiť nemusia, lebo rada vyhráva. „Ak ostanem bez medaily, bývam z toho smutná,“ priznáva bez okolkov Gabika.
