com a dievčatám toto zložité obdobie prekonať a postupne sa zaradiť do bežného života prostredníctvom resocializačných programov, ktoré sú pod odborným dohľadom manželov Janky a Ruda Tomovcov. Niektorí chlapci našli svoj dočasný domov práve v chlapčenskom útulku v Lúčkach, vzdialenom 3 kilometre od mesta Kremnice a dievčatá v samom jadre tohto baníckeho mesta. Rozsiahly projekt Cez deti k rodine už niekoľko rokov úspešne realizuje Em klub v Kremnici. Modelové centrum, ktoré je súčasťou tohto projektu, zastrešuje materskú školu, základnú umeleckú školu a resocializačné pracovné strediská. V areáli centra chovajú hydinu a majú tu aj vlastnú tkáčsku dielnu. Široký záber aktivít tohto projektu získal opakovane i vysoké ocenenie v participačných projektoch Unesco.
Mário Berky má 22 rokov a je to už štvrtý rok, kedy jeho kroky zamierili práve do Lúčok – chlapčenského zariadenia blízko Kremnice. Jeho životný príbeh sa začal odvíjať nie príliš ideálne hneď na začiatku, keď ho biologická matka opustila pri pôrode a nechala ho v dojčenskom ústave v Slovenskej Ľupči. Svoj osud nevníma vôbec tragicky, pretože vie, že mnohé krásne veci ho ešte len čakajú. No nie vždy si to myslel, najmä v detstve, keď vystriedal viaceré detské domovy v Hrachove, Tornali a Ružomberku. Striedanie detských domovov bolo podnietené v mladosti jeho zlým správaním. „Keď som bol v detskom domove, mal som všetko na dlani, bolo o mňa postarané. Hľadal som niečo, čo by ma zabavilo,“ hovorí. Aj napriek tomu, že v detských domovoch sú prísne pravidlá, Mário si cestičku k svojej partii v dedine vždy našiel. Svoje správanie zmenil až po príchode k manželom Tomovcom. Tu objavil záujem o hudbu, jej skladanie a písanie textov. Naučil sa postupne hrať na klávesy, basgitaru a v súčasnosti sa začína učiť hru na husliach. Ako sám povedal, iba si len tak hrá. „V detskom domove aj napriek tomu, že sme mali hračky, žiadny hudobný nástroj sa mi do rúk nedostal,“ vysvetľuje. „V tom čase som o hudbu ani neprejavoval taký záujem a vzťah, ale možno keby ma niekto tomu trocha pritlačil...“ Manželia Tomovci, ktorí videli určité hudobné vlohy i u ostatných chlapcoch, sa rozhodli ich podporiť zabezpečením hudobných nástrojov. Mário s ostatnými 3 členmi kapely založili hudobnú skupinu Black Alone. „Texty sú o nás, o domovákoch, Rómoch, o tom čo cítime, ako nás ľudia vnímajú,“ hovorí. Okrem hudby sa Mário venuje i modernému tancu. V rámci súťaži detských domovov sa dostal až do Bratislavy medzi 11 najlepších tanečníkov, kde táto súťaž pod názvom Najmilší koncert bola odvysielaná aj v televízii.
Na svojich biologických rodičov má svoj vyhranený názor. „Ja som im odpustil, ale nechcem sa k nim vrátiť,“ tvrdí. „Od malička som nebol s nimi a teraz sa mám k nim vrátiť?“ Kremnica sa dá považovať za pokojné mesto, no vždy sa nájdu výrastkovia, jednotlivci, ktorí dávajú najavo, že sem nepatria - od hádzania paradajok a slovné nadávky. Zlé skúsenosti má i s fyzickým útokom, keď sa vo večerných hodinách koncom minulého roku spolu s kamarátom vracali „domov“ a 6 - členná skupina ich napadla. Aj keď neskončili v nemocnici, tento incident nenahlásili na políciu, pretože neverí, že sa niečo vyrieši. Rieši to svojským spôsobom. „Keď ich vidím, radšej prejdem na druhú stranu ulice, chodníka, ako by som mal ísť tou akou oni,“ dodáva. Do budúcnosti si chce nájsť prácu vo svojom odbore kuchár – čašník, priateľku a viesť plnohodnotný život. Príbeh Mária je zaujímavý práve tým, že sa vymanil z prostredia „ulice“, návykových látok a dostal možnosť druhej šance.
Autor: Milan Berko ml.
