Článok pokračuje pod video reklamou
NOVÁ BAŇA. V Pohronskom múzeu v Novej Bani vystavujú svoje autorské diela absolventi „šupky“ v Kremnici. Názov výstavy je viac ako úderný – Stretnutie.
Výstava by mohla byť veľkou prezentáciou každého zvlášť, no aj z malého nahliadnutia do individuálnej tvorby badáme dôležitosť umenia v živote autorov. Dá sa odtušiť obrovská sila v procese tvorby, saturovanie túžob objaviteľov, jednoduchá radosť aj tiché rozjímanie.
Aj tu sa podpísala pandémia, pretože termín výstavy sa stále odsúval, ale začiatkom júla sa to podarilo. Zaujímavým paradoxom je, že v nielen v tomto kontexte sa výstava javí podľa historičky Jany Potockej z tunajšieho múzea priam symbolicky. „Počas niekoľkých posledných rokov Škola úžitkového výtvarníctva (bývalá SUPŠ) v Kremnici bojuje o prežitie,“ konštatuje Potocká.
Podľa Potockej, vždy keď sa stretnú „šupkári“, vždy cítiť akúsi spriaznenosť s inštitúciou, väzby medzi nimi nezanikajú, každý sa viac či menej vracia k zdroju, ktorý utváral vnútorný ideový a umelecký svet študentov.
Vzťah k minulosti je rozmanitý
A či je vzťah k minulosti sentimentálny alebo existuje snaha vymaniť sa z vlastných limitov, je legitímny. „V dielach sa prejavuje vždy úprimne, navonok možno nesúrodé cykly spája ich vlastný jedinečný príbeh. Dá sa prečítať z textilných techník Beáty Hlinkovej, v smutnoláskavých obrazoch Silvie Rešetárovej. Urputnosť hľadania nie ľahkej, ale krásnej cesty nachádzame v kresbách a obrazoch Braňa Jánoša, u Jána Svatíka v maľbe akrylom a digitálnej fotomontáži,“ objasňuje Potocká. Áno, aj také osobnosti má medzi svojimi absolventmi Škola úžitkového výtvarníctva v Kremnici. A na výstave, ktorá potrvá do 26. septembra 2021 môžu vidieť návštevníci ešte pár skutočne skvostných diel.
Milota Petrenzová niekedy neúprosne, ale vždy s hlbokou úprimnosťou odhaľuje krehkosť svojho bytia. Poctivú, tvrdú, priam archeologickú prácu vidno v reštaurátorských počinoch Zuzany Komendovej. Fero Rišiaň neodkladá fotoaparát ani na noc. Paľo Hadač nezaprie svoje divadelníctvo ani vo svojich hravých objektoch. Maľbe podľahli Zuzana Kalapošová, Anna Dzifčáková, Jarmila Filadelfiová, jemnému pastelu Janka Jamborová. Ilustráciám a keramike sa venuje Anka Málková, Miro Foltin maľbe, Jano Mihálik kresbe. Hela Kraľovičová ostáva verná kovovým razidlám
Absolventi ŠUP-ky sa stretávajú aj po 40 rokoch
Stredná umelecko-priemyselná škola so svojimi odbormi je stále silným spojivom, temer po štyridsiatich rokoch sa potreba stretávať stupňuje. Roky štúdia (1978 – 1982), kedy sa utvárali skutočne pevné väzby, kedy sa objavovali hĺbky hodnotového sveta, kedy sa navzájom formoval hudobný, literárny, názorový svet, zmysel pre humor... vystriedalo dlhšie obdobie vlastných hľadaní, možno aj zlyhaní. Snáď aj pre dlhšiu pauzu od veľkých stretnutí hneď po škole sa spolužiaci stretávajú čoraz častejšie a radostnejšie.
Nanovo si vymieňajú skúsenosti obohatené o vlastné „životobranie“. Ak aj niektorí nepracujú vo svojich odboroch, každý si nesie pečať toho bohatého, šťavnatého, sviežeho, a aj zraniteľného obdobia na „šupke“. A každý využíva vedomosti a zručnosti, ktoré nadobudol v škole alebo počas prázdnin so skicárom po Slovensku.
I keď „alma mater“ prežíva existenčnú krízu, nikto už nezmaže jej vplyv na množstvo nasledovateľov, pre ktorých je prameňom živej vody. Našťastie ľudské osudy a ich význam nepodliehajú vplyvom času a šupkári nikdy nezabudnú na svojich skvelých profesorov.
A nezabudnú ani na jeden kút každej dielne, kresliarne, modelovne, každého odboru: umelecké kováčstvo, plošné a plastické rytie kovov, zlatníctvo, tvarovanie strojov a nástrojov, tvarovanie výrobkov z plastických hmôt. Dnes to už znie ako z iného sveta. Kamaráti a spolužiaci z rokov 1978 – 1982 sú veľmi radi živou súčasťou tohto iného sveta z Kremnice, kde sa začal ich spoločný príbeh.
