Lepšie je mať amputovanú nohu ako mozog

divujem. Sľúbila mi rozhovor a on mi našťastie potvrdil, že v tomto prípade ma môj prvý dojem nesklamal. Lebo Marcela Líškayová je naozaj obdivuhodný človek.
„Žijem na Počúvadle s mamou, otec mi zomrel pred piatimi rokmi, tesne pred maturitou,“ začína svoje rozprávanie. Fascinovane ju počúvam a stále myslím na to, ako som sa pred chvíľou viezla v aute, ktoré šoférovala a ako mi predvádzala svoj diskotékový tanec. Marcela Líškayová totiž v štrnástich prišla o ľavú nohu. Napriek tomu dokázala bez problémov ukončiť štúdium v dievčenskej odbornej škole, následne v jazykovej škole a dnes už štvrtý rok navštevuje Filozofickú fakultu v Nitre, kde sa venuje odboru muzeológia. Popritom si našla v susednej Českej republike priateľa a po ukončení štúdia sa plánuje spolu s mamou k nemu presťahovať. Na otázku, či mu neprekáža jej hendikep, povie: „Môj priateľ vždy hovorí, že je lepšie mať amputovanú nohu ako mozog.“
Všetko sa začalo v siedmom ročníku základnej školy. Začiatkom školského roka si udrela na basketbale koleno. Pár mesiacov v ňom síce pociťovala čudný tlak, ale neprikladala tomu dôležitosť. Jedného dňa, keď kráčala z recitačnej súťaže pešo domov, sa bolesť začala stupňovať do nevydržania. Štiavnický chirurg si myslel, že simuluje a ani sa neobťažoval poslať ju s kolenom na röntgen. Po troch týždňoch domácej liečby si konečne uvedomil, že by bolo dobré s dievčaťom čosi robiť, na snímke však viditeľný nádor nezbadal! „Nie, nemysleli sme, že ho dáme na súd, veď najdôležitejšie bolo, aby som vyzdravela,“ hovorí.
V roku 1995 sa jej zlomila kosť a až od ortopéda zo Žiaru nad Hronom sa dozvedela, že jej telo napadol osteosarkóm, veľmi nebezpečný druh nádoru. To už bol nádor veľký 14 centimetrov, a kým ju išli v Banskej Bystrici operovať, narástol na 28. Lekári v Rooseveltovej nemocnici nevychádzali z úžasu, keď zistili neprítomnosť metastáz. Kto nad ňou vtedy držal ochrannú ruku? Ležala na detskom oddelení nemocnice trinásť mesiacov. „Bol tam vynikajúci personál, ktorému by som bezpochyby udelila najvyššie možné ocenenie. Veľmi mi pomáhali, bez nich by som celú liečbu bola znášala oveľa horšie.“ Po absolvovaní 11 chemoterapií, ktoré na nej na počudovanie nezanechali výraznejšie stopy, sa mohla vrátiť domov. Ako na tom bola psychicky? „Ja na celý svoj pobyt v nemocnici nespomínam zle, ako som už povedala, aj vďaka personálu, aj vďaka mojej mame. Mama bola pri mne stále, aj keď som išla prvýkrát von na vozíku. A vôbec, moje okolie reagovalo fantasticky, nikto ma nerozmaznával. Ja som sa vtedy ani nezamýšľala, čo som stratila, pretože som bola vďačná, že žijem. Tešila som sa doslova z každej maličkosti. Keď som sa mohla posadiť, keď som pozerala z okna a v mojej fantázii som to vnímala ako pohľad z Eiffelovky. Klasické depresie som ani vtedy, ani neskoršie nemala. Pamätám sa, že jediný, naozaj silný záchvat plaču, ma postihol, keď som si uvedomila, že už nevyleziem na Sitno. Dnes viem, že vyliezť na Sitno je tá najjednoduchšia vec, ktorú môžem spraviť.“ Na začudované pohľady iných ľudí si už dávno zvykla. „Nezniesla by som ľútosť, nemám rada ani zveličený obdiv,“ tvrdí. „Som taká istá ako ostatní. Ja sa tak beriem. Iní ľudia chodia, ja skáčem.“ A skutočne. Táto mladá žena riadi bez problémov auto, navštevuje diskotéky, absolvuje turistické výstupy, športuje, pláva, hrá stolný tenis, vykonáva všetky domáce práce vrátane čistenia lustrov, vyšíva. Dokáže, ako ona hovorí, všetko. Bez protézy, pretože tá je ťažká, váži 7 kíl, tlačí, fantómové bolesti sa s ňou viac ozývajú... Marcela spomína na 17 - ročného chlapca zo Senice, ktorému život s takou- to protézou nevyhovuje, preto sa úplne uzavrel, nikam nechodí. Ona nechce ísť touto cestou. Jej je jedno, čo si kto myslí. Je spokojná a ku šťastiu jej chýba iba ľahká mikročípová protéza, ktorú vyrábajú Američania. A ešte snáď auto s automatickou prevodovkou. Svoj účet, na ktorý mohli ľudia posielať peniaze, síce zrušila, pretože nechcela, aby si mysleli, že zneužíva ich súcit, no verí, že sa jej časom podarí nasporiť si nejaké peniaze, aby si mohla splniť svoj sen. Potom by už nemusela viac prosiť kamarátky, aby s ňou išli na väčší nákup. To jediné totiž zatiaľ nedokáže.
„Nedávno som prežila veselý zážitok,“ s úsmevom si spomína Marcela. „Po chodbe našej školy kráčal černoch, ale veľmi, veľmi tmavý. Minuli sme sa a mne napadlo, čo takto sa za niekým obzrieť. Stále sa ľudia obzerajú za mnou, tak prečo by som to raz nemohla urobiť aj ja? Obzriem sa, no ani on neodolal, obzrel sa tiež. Naše pohľady sa stretli, vybuchli sme smiechom,“ zdôveruje sa. Zmenila strata končatiny v niečom jej pohľad na svet? „Viac si vážim samotné slovo život, no nechcem, aby to vyznelo ako fráza, pretože si myslím, že keby bol v mojej situácii hocikto, takisto by pochopil, čo je dôležité. A určite by sa snažil prežiť. To všetko som si uvedomila až s odstupom času. Chcela by som sa však ešte raz touto cestou poďakovať všetkým, ktorí mi pomohli.“