ným z Cikkerových miest. Oveľa menej je však známe, že životné cesty tohto génia, ktorého opery uvádzali najprestížnejšie európske scény, súvisia aj s Kremnicou a s jej okolím.
Cikkerov starý otec - Ján Psotka – v mladých rokoch navštevoval reálne gymnázium práve v Kremnici a jeho mladší brat František Psotka pôsobil dokonca ako pedagóg v tejto škole. Jánovi Psotkovi bola Kremnica asi osudná, pretože po predčasnej smrti prvej manželky sa neskôr oženil s Kremničankou Teréziou Saltsamovou.
Ján Cikker už ako malý chlapec spolu so svojou mamičkou Máriou (otec zahynul v 1.svetovej vojne) a rodinnými priateľmi mnohé víkendy trávil na turistických vychádzkach do Kremnických hôr. Týchto výletov sa zúčastňoval i hudobný skladateľ Viliam Figuš - Bystrý a malý Janko Cikker s obdivom pozoroval majstra, zapisujúceho každú inšpiráciu pre hudobné myšlienky do svojho notesa.
Na výletoch do kremnického okolia sa Cikkerovci zoznámili i so známym kremnickým hudobným pedagógom Rudolfom Országhom, ktorý nadanému chlapcovi častokrát zadával na vypracovanie rôzne harmonické príklady. V období dospievania chodieval Ján Cikker do Kremnice aj za svojím strýkom, baníckym inžinierom Mrázom, ktorý ho ako vzdelaný mineralóg zasväcoval do tajov a krásy kameňov.
Podobne ako jeho starého otca Jána Psotku, i mladého Cikkera stretla láska v podobe Kremničanky. Volala sa Matilda Pálfyová a kremnickým pamätníkom sa možno s jej menom v pamäti vybavia olympijské hry v Berlíne v roku 1936, kde táto výborná gymnastka získala striebornú medailu v cvičení na kladine. Cikker ju stretol na pôde Akademického speváckeho združenia, kde Matilda spievala a Cikker vypomáhal svojimi radami, keďže nacvičovali jeho skladbu. Doktor Palovčík vo svojej knihe o Jánovi Cikkerovi uvádza aj ďalšie podrobnosti: „Matilda Pálfyová okrem striebra na berlínskej olympiáde získala aj zlatú medailu na Majstrovstvách sveta v Prahe v roku 1938. So športom začínala ako sokolka, dobre lyžovala, bola odvážna a na výlete v Pezinku sa vraj bez problému vyšplhala na továrenský komín. Považovala to iba za malý športový výkon, no iným účastníkom výletu sa zatajoval dych. Aj v zbore bola platnou posilou. Mala pekný hlas a bola muzikálna. O zblíženie s Cikkerom mala záujem a onedlho súhlasila so zásnubami. Z Košíc, vtedy okupovaných Maďarmi, si doviezla nábytok a boli rozhodnutí uzavrieť manželstvo. K tomu však nedošlo. Boli dospelí, uvážliví, a tak, ako sa predtým dohovorili, že nastúpia spoločnú cestu životom, čosi spôsobilo, že po vzájomnom uzrozumení zásnuby zrušili. Matilda Pálfyová sa neskôr vydala za dôstojníka z povolania. Pri jednej jazde na koni padla, kôň ju kopol do hlavy a 23.septembra 1944 skonala. Spomienka na Matildu Pálfyovú nie je náhodná. Vzťah medzi ňou a Cikkerom trval asi rok a skladateľ k nej cítil veľkú náklonnosť. Hlboký cit a porozumenie inšpirovalo autora k napísaniu Scherza pre sláčikové nástroje. Na vyjadrenie svojich pocitov však potreboval väčší priestor, väčšiu kompozičnú formu. Tak vznikla symfonická báseň Leto, op.19, ako prvá z trilógie O živote. Vznikla v roku 1941.
V záplave Cikkerovej bohatej korešpondencie som našla aj korešpondenčný lístok z januára 1935, adresovaný mamičke do Banskej Bystrice po jednom z príchodov do Prahy, kde vtedy Cikker študoval: Drahá mamička! Šťastne som pricestoval, bez všelijakých nehôd. Dobre som sa vyspal a ráno do školy, kde ma už čakala práca. Cítim sa dobre a veľa vzpomínam. Cesta vlakom okolo Kremnice bola prekrásna. Jediná biela pohádka, ktorú som bol nútený opustiť. Ruky bozkáva Janči.
Je viac ako isté, že práve výlety do Kremnických hôr v detstve formovali majstrovu veľkú lásku k prírode a horám, ktorá priniesla svoje plody vo forme nejednej geniálnej skladby, z mnohých spomeňme aspoň jeho neopakovateľný cyklus virtuóznych klavírnych skladieb Tatranské potoky.
Autor: Irena Michalicová, riaditeľka Múzea Jána Cikkera v Bratislave