o žena a matka, idylu narušila zbabraná sterilizácia, po ktorej otehotnela a porodila mŕtve dieťa. Kvôli nej zavreli štiavnickú nemocnicu. Pri vyšetrovaní totiž vyplávalo na povrch aj to, čo malo byť navždy ukryté.
ooo
Keď mala Anna dva a pol roka, strčila ju matka po prvýkrát do Psychiatrickej nemocnici v Kremnici. Argumentovala tým, že jej malá dcérka je nevyspytateľná, že sa s ňou nedá vydržať, že neprestajne plače. „Dávala ma tam stále, spravila ma debilom, bláznom...,“ hovorí o svojom neutešenom detstve Anna. „Viac-menej som tam bola vychovaná.“ Keď sa občas dostala domov, peklo zo života jej robil nevlastný otec. Mlátil ju hlava nehlava, týral, nadával jej najvulgárnejšími výrazmi. „Na bitku najčastejšie používal remeň, elektrické káble, pracháč a, samozrejme, päste,“ vymenúva prostriedky, ktorými si vynucoval bezmedznú poslušnosť. „Mame raz kúpil takú veľkú varechu na vyváranie plienok... celú ju na mne polámal. Potom mu prišlo ľúto, že ju zničil, tak ju sklincoval dokopy a mlátil ma takou poklincovanou.“ Anna si pamätá aj na drevený plot okolo domu. Keď jej otčim nemal nič iné poruke, z plotu vydrapol najhrubší papek a tým ju mlátil. Neostávalo len pri bitkách. V opilosti sa ju snažil dokonca znásilniť, či zaklať nožom... Vtedy ešte nemala ani osem rokov. „Keď si otčim bral moju matku, mala dve deti. Mňa a sestru,“ vysvetľuje. „Spočiatku bolo všetko v poriadku, ale ako sa mu narodil prvý syn, začala som mu vadiť. Len ja, sestra nie. Nebola som pre neho nič, nikdy ma neoslovil menom. V tých lepších prípadoch som bola len krava či ropucha, väčšinou však pi.. a podobne. Matka, tá do toho vôbec nezasahovala. Sama sa ho bála, aj jej sa viackrát ušlo. Napriek tomu s ním doteraz žije a pomaly sa z nej stáva ťažká alkoholička.“
ooo
Prvých šestnásť rokov prežila Anna väčšinou na detskom oddelení psychiatrickej nemocnice. Bitky od otčima a nezáujem matky z nej spravili uzlík nervov, pobyt v nemocnici býval pre ňu vykúpením. „Raz ma tak dobil, že som omdlela. Keď som sa prebrala, dostala som záchvat zúrivosti, ktorý som v tej bezmocnosti otočila proti sebe. Začala som si ruky, hlavu búchať o zem... Odvtedy som ostala na jednej strane veľký nervák a na druhej strane mi zas všetko bolo ľahostajné,“ pokračuje Anna. „Ničila som veci okolo seba a pritom som sa rehotala... Vôbec som si neuvedomovala, čo robím.“ Po dovŕšení 16 rokov ju z detského preložili na ženské oddelenie. Ešte nemala ani sedemnásť, keď jej kvôli psychiatrickému ochoreniu priznali plnú invaliditu aj s invalidným dôchodkom. Matka sa ju následne snažila zbaviť svojprávnosti s vidinou, že ona bude preberať jej dôchodok. Našťastie jej to nevyšlo.
ooo
Mala takmer devätnásť rokov, keď konečne navždy opustila kremnickú nemocnicu. „Mame z nemocnice furt vytelefonovávali, aby si ma prišla vziať, že som v poriadku. Dokonca aj sanitkou boli za ňou v robote, písali jej. Vôbec sa k tomu nevyjadrovala, nechala ma tam,“ hovorí s trpkosťou v hlase. „Zašla som preto za riaditeľom a prosila ho, či by ma nepustil na vlastnú žiadosť. Nemal nič proti tomu, ale nechcel ma skôr pustiť, kým nebudem mať strechu nad hlavou. Tak som napísala starkej a ona mi odpísala, že si ma vezme k sebe. Na tomto základe ma prepustili.“ Keď však prišla do Štiavnice, starká nebola doma. Počkala ju, aj sa u nej zložila, ale žiaľ, starkú na druhý deň odviezli do nemocnice a Anna sa ocitla na ulici.
Celý deň sa so štyrmi taškami, v ktorých mala všetok svoj majetok, potĺkala po meste. Zašla aj za mamou, nech ju zoberie k sebe. Odmietla, nech si vraj ide k sestre. Tá ju ani dnu nepustila, hoci tam mala trvalý pobyt. „Okolo polnoci sa spustil velikánsky lejak,“ spomína si Anna. „Bola som premočená, vymrznutá, tašky som už nevládala držať, keď som uvidela akéhosi muža, ako vyšiel z jedného činžiaku vysypať smeti. Poprosila som ho, či by ma nezaviezol naspäť k sestre. Za peniaze bol ochotný. Medzitým som volala aj na políciu, že ma nechcú pustiť do bytu, kde mám trvalý pobyt. Prišli a zariadili, aby ma sestra pustila dnu. Prišla aj matka. Za poskytnutie nocľahu si vypýtala štyritisíc korún. Vedieť to, tak sa ubytujem rovno v hoteli.“ Nuž, matka to mala dobre zrátané. Veď dcéra dostávala invalidný dôchodok, ktorý počas pobytu v nemocnici nemala kde minúť. Ako priznáva Anna, vtedy mala pri sebe takmer stotisíc korún. Ráno ju z bytu vyhodili. Celý boží deň si zháňala v Žiari nejaké ubytovanie. Keďže nič nezohnala, vrátila sa k sestre a tá či chcela alebo nie, musela ju nakoniec ubytovať. „Spolu s mamou ma o všetko obrali. O peniaze, o veci. Keď som chcela jesť, musela som si ísť kúpiť tanier či hrnček na kávu.“ Aby to však nemala také jednoduché, sestra si každú noc vodila domov kadejakých kumpánov, s ktorými pila a robila hluk až do rána. O spaní nemohlo byť ani reči, svoje si vytrpeli aj susedia. Veľa nezmohla ani polícia. A tak si Anna vymenila dni s nocami. Každý večer odchádzala, túlala sa po meste, lese. Pri jednej takejto nočnej vychádzke sa spoznala so svojím budúcim manželom – o celé štvrťstoročie starším nočným strážnikom.
ooo
Keď sa Anna po čase vydala, postupne s matkou prerušila všetky kontakty. Nemohla sa pozerať na to, ako zaobchádza s jej deťmi. „Posudzovala ich tak ako voľakedy mňa. Neboli pre ňu ničím,“ tvrdí. „Ale kým ja som to musela znášať, lebo som nemala iné východisko, moje deti som od toho uchránila. Aj tak prišla len raz za rok, doniesla im staré, zodraté šaty... Ja by som sa to hanbila niekomu dať. Moje deti chodia pekne oblečené... ako bábiky... A tu ju štve.“
Aj keď sa jej život zmenil k oveľa lepšiemu, dodnes užíva silné lieky, predovšetkým na potlačenie nervozity. Dve deti bravúrne zvláda, mať ďalšie, by však už bolo neúnosné. Preto jej lekár odporučil, aby sa zo zdravotných dôvodov podrobila sterilizácii.
ooo
Stalo sa, dokonca laparoskopickým spôsobom. Tromi vpichmi cez brucho jej mali prerušiť priechodnosť vaječníkov a tým zaručiť, že viac neotehotnie. Neuplynuli ani dva roky a v jej tele začal rásť nový život. Išla rovno za gynekológom Špilom, ktorý ju sterilizoval, aby jej vysvetlil, čo sa stalo, „Začal sa mi smiať do tváre, že čo chcem, veď som nemala rez cez celé brucho... ,“ presne si pamätá lekárové slová. „Ešte zdôraznil, že sterilizácia stojí 13 800 korún a že keď som to mala zo zdravotných dôvodov, tak som nemusela nič platiť. Čo sa však stalo, mi nevysvetlil, ale ak chcem, vraj to môžem rozmazať cez média, aj tak nič nedosiahnem.“ Vtedy už ale bola rozhodnutá, že nech sa stane čokoľvek, to dieťa vynosí. V šiestom mesiaci mu zlyhalo srdiečko. Hoci chodila na prehliadku každé dva týždne, lekár, ktorý už nepočul ozvy srdiečka, nepátral po príčine, jednoducho ju poslal domov. Až na ďalšej kontrole ju poslal na sono, ktoré potvrdilo, že dieťa je už dlhšie mŕtve. Medzitým neúspešnú sterilizáciu už vyšetrovalo ministerstvo zdravotníctva i samotná nemocnica. Do hry vstúpila i zdravotná poisťovňa, lebo lekár Anne tvrdil, že mu sterilizáciu neuhradila. Vtedy sa odhalil podvod s fixnými hospitalizáciami, kvôli ktorému nemocnicu na čas zatvorili. „Celú sterilizáciu som absolvovala za 24-hodín, ale lekár chcel, aby mu poisťovňa preplatila sedem či dokonca jedenásť dní. Vidíte, aj v tomto klamal,“ argumentuje Anna. „Keby nemal tieto podvody, všetko mohlo byť inak. Mohli sme sa dohodnúť na nejakom odškodnom a mohol byť doteraz primár. Po tomto všetkom som sa akurát dozvedela, že sterilizácia vraj nie je stopercentná ochrana pred otehotnením.“ Následne sa podrobila druhej sterilizácii, tentokrát klasickej a spravili jej ju v žiarskej nemocnici.
Opýtali sme sa viacerých gynekológov na názor na sterilizáciu. Za všetkých odcitujeme doktora Jána Maceka „Ako aj iné metódy antikoncepcie, ani sterilizácia nie je stopercentná metóda. Tou je len odobratie maternice. Ale ak laparoskopickú sterilizáciu urobí skúsený lekár, malo by sa to k tej stopercentnosti priblížiť.“ Ako vieme, doktor Špíla je odborník vo svojej špecializácii, ale, ako sa hovorí, aj majster tesár sa utne. Priznať si chybu a niesť následky, to je všetko, čo ťažko skúšaná Anna chcela a stále chce dosiahnuť. Nevzdáva sa. Momentálne sa prípadom zaoberá ombudsman Kandráč. Snáď jej pomôže.
