Článok pokračuje pod video reklamou
udnuteľný.
Vtedy sa u nás začali diať veci dlho nevídané a neslýchané. Veď si spomeňme, čo sme čítali v novinách, počúvali v rozhlase či videli v televízii. Pre mnohých z nás „vytrénovaných“ komunistickou štátnou ideológiou, sa tie články v novinách zdali priam kacírsky odvážne. Bolo to neuveriteľné. Zrazu sme mohli slobodne, nahlas a verejne hovoriť o veciach, na ktoré sme sa predtým neopovážili ani myslieť, alebo sme o nich len tak úchytkom a šeptom či v náznakoch hovorili najviac medzi štyrmi očami, lebo čo keď...
Do tejto dlho nevídanej eufórie priam organicky zapadlo aj odklínanie tabuizovaných tém – národ, suverenita, identita, odkrývanie pravdy, návrat k pôvodným národným hodnotám a symbolom. Začali sme znova objavovať skoro zabudnuté, štátostranou deformované, retušované alebo priamo zakázané témy našej minulosti. Do značne vyľudneného panteónu významných historických osobností sa začali vracať tí, ktorí boli z neho po Víťaznom februári ostrakizovaní. Začal sa proces rehabilitácií, nielen politických, v rámci ktorých sme obnovili pamiatku jednej z najvzácnejších a najpozoruhodnejších postáv nášho národného života Štefana Moysesa.
Tomuto velikánovi, dovtedy bezpečne pred zrakom verejnosti „ukrytému“ v pietnom tichu krypty svätokrížskeho kostola, vzdala oživotvorená Matica hold. Nezabudnuteľný bol ten v biskupskom parku 5. júla 1969 pri príležitosti 100-ročnice jeho úmrtia. S veľkou pompou a slávou sa v parku pod kaštieľom odhaľovala busta, slávnostní rečníci rečnili, ako to už pri podobných príležitostiach býva a všetko sa zdalo, že je tak, ako má byť. Keď začal V. Záborský recitovať Chalupkovo Mor ho!, nadšenie zhromaždených ľudí stúpalo k výšinám. A v tejto chvíli, keď z jeho úst „hrmeli“ slávne Chalupkove verše, zahrmelo a zablýskalo sa z nebeskej oblohy naozaj, sťaby v zlovestnej predtuche nastávajúcich chmúrnych časov. So všetkou touto slávou, vedeckými konferenciami, založením MO MS, bolo spojené rozhodnutie zriadiť v biskupskom kaštieli (vtedy tam už sídlila Stredná škola ekonomiky služieb) Pamätnú izbu Š. Moysesa a na priečelí budovy inštalovať pamätnú tabuľu. Stalo sa. Žiaľ, nie nadlho. Nastupujúca normalizácia a jej hlavní koryfeji, či na nižších stupňoch mocenského rebríčka stojaci „ďalej slúžiaci feldvébli marxizmu-leninizmu“ sa už postarali o to, aby bola kultúrna pamäť národa patrične vypreparovaná. Čo sa nehodilo do ideologického hávu kultúrnej politiky strany, muselo zmiznúť. A tak zmizla Pamätná izba aj pamätná tabuľa na dlhých 20 rokov. Prišiel však November ´89 a s ním pád komunistického režimu a návrat slobody a demokracie. Jedného aprílového dňa v ´91. roku sa niekoľko starých matičných nadšencov a obetavcov (manželia Dodekovci, Slováková, Prôčka a iní) rozhodlo obnoviť Pamätnú izbu. Urobili to doslova na kolene v jednej malej miestnosti pre tento cieľ vyhradenej. Už vtedy všetci zainteresovaní konštatovali, že to chápu ako provizórium, dúfajúc, že to nebude tak dlho, ako dočasný pobyt sovietskej armády na našom území. Prišiel však rok 2005 a „dočasnosť“ už trvala 14 rokov a nebezpečne rýchlo sa blížila k tej internacionálnej (apropos, kde sa stratili naši odborníci z matičného ústredia, ktorí mali byť tvorcami a garantmi projektu Pamätnej izby Š. Moysesa tak, aby ona bola ozajstnou ozdobou nášho mesta, kedykoľvek porovnateľnou s podobnými zariadeniami v zahraničí?). V tomto istom roku sa udialo ešte niečo, čo pokojne môžeme nazvať naším slovenským špecifikom. Budovu kaštieľa cirkev predala novému majiteľovi, ktorý, prirodzene, mal a má svoje predstavy o využití priestorov tejto národnej kultúrnej pamiatky. Pamätná izba sa zo dňa na deň ocitla, obrazne povedané, na ulici (v skutočnosti je dočasne deponovaná v priestoroch cirkevnej základnej školy). Nuž teda tak. Nevedno, či sa načim smiať alebo plakať, či oboje naraz v duchu gogoľovského smiechu cez slzy, slzy našej národnej a kultúrnej biedy. 16 rokov po znovunadobudnutí slobody a 12 rokov po vytvorení vlastného štátu, sa problematickým stáva pamätník človeku, bez ktorého by vyššie citované skutočnosti pravdepodobne neexistovali. Sapienti sat!
V tejto zahanbujúcej situácii, veď akože inak nazvať toto Kocúrkovo, podali pomocnú ruku naši muži z radnice, primátor Ivan Černaj a viceprimátor Roman Zaťko. Ponúkli riešenie inštalovať bezprizornú Pamätnú izbu v priestoroch bývalej zasadačky ONV. Nuž Pán Boh zaplať aj za to. Zostáva nám už len veriť a dúfať, že sa tak stane.
Na záver môjho príspevku dovoľte niekoľko otázok, nielen rečníckych. Je to s naším národným povedomím ozaj také zlé, alebo nebodaj ešte horšie? Vieme si predstaviť, že by s podobnými problémami zápasili napríklad v susednom Maďarsku, Česku, či Poľsku? Nehrozí nám, paradoxne, väčšie nebezpečenstvo straty národnej identity teraz ako v čase neslobody? Začneme už konečne hľadať príčiny národnej vlažnosti predovšetkým v sebe, pokojne, rozvážne, sine ira et studio? Prestaneme už zvolávať hromy – blesky na hlavy našich virtuálnych neprajníkov bez toho, aby sme si uvedomili, že najväčšími nežičlivcami sme si my sami? Máme o čom premýšľať, ale bolo by už načase konať, vlak sa už totiž pohol zo stanice...
