majú len tú smolu, že síce v živote už aj niečo dokázali, ale zbytočne na seba nepútajú pozornosť a ich život nesprevádzajú žiadne škandály. Náš týždenník sa preto rozhodol, že sa občas bude venovať aj takýmto, na prvý pohľad úplne obyčajným ľuďom.
Profesorka Nora Bujnová, kandidátka vied, sa teší v Banskej Štiavnici značnej úcte. Ľudia si ju vážia nielen pre jej odborné znalosti, ale predovšetkým pre jej ľudský prístup, skromnosť, snahu niečo pre mesto urobiť. Jej vzťah k Štiavnici sa začal rodiť už v detstve. Strávila tu podľa svojich slov tie najkrajšie prázdniny, aké len možno prežiť u starých rodičov, naučila sa plávať, lyžovať, zrástla s okolím.
Nora Bujnová pochádza z učiteľskej rodiny, ktorá kočovala po celom Slovensku. Rodičov po vojne často prekladali, najdlhšie žili na južnom Slovensku. Maturovala v Nových Zámkoch, kde sa naučila po maďarsky, čo sa jej vraj neskôr celkom hodilo. Po skončení štúdia na FF UK v Bratislave, kde vyštudovala slovenčinu a ruštinu, žila 40 rokov v Trnave. Verná rodinnej tradícii učila na Pedagogickej fakulte, neskôr pôsobila ako vedúca katedry odbornej jazykovej prípravy na Slovenskej technickej univerzite. Ešte aj dnes popri dôchodku dochádza ako externá vyučujúca za svojimi žiakmi 1-3 krát do mesiaca, aby mohla ďalej odovzdávať svoje znalosti.
Je autorkou učebníc, vysokoškolských skrípt, zostavovateľkou Staroštiavnických príbehov z pozostalosti Mikuláša Vraňáka, Slovníčka staroštiavnického nárečia. Štiavničania ju poznajú ako členku redakčnej rady Štiavnických novín. Momentálne robí preklady pre ruský časopis Mecenáš a svet. Snaží sa takto predstaviť naše mesto, zviditeľniť jeho kultúru. Do svojich prekladov zahrnula napríklad Vášáryovej úryvky z knihy Krátke listy jednému mestu, propaguje činnosť insitného maliara Jozefa Lackoviča, ktorý dlhé roky pôsobil ako učiteľ v Banskej Štiavnici, predstavuje aj poslednú knihu Rút Lichnerovej. Najnovšie Nore Bujnovej prischla funkcia kronikárky mesta, ktoré od 50. rokov nemá spracovanú svoju históriu.
Nora Bujnová pôsobí ako rodený optimista. Nečudo, po svojich predkoch zdedila domček, odkiaľ je vraj najkrajší pohľad na Štiavnicu. Cíti sa v ňom dobre, čerstvý vzduch a krásne prostredie prospievajú jej zdraviu, vyhovuje jej malebná poloha mesta a množstvo kultúrnych podujatí. Hovorí, že je so svojím životom spokojná a že jej prekážajú len nedisciplinovaní vodiči, ktorí parkujú, kde sa im chce a slabá práca mestskej polície. Ponosuje sa aj na neporiadok a divoké skládky, neochotu úradníkov, ktorí radšej povedia, že sa nedá. Slabá zdravotná starostlivosť v Štiavnici má zasa za následok, že sa radšej zverí do rúk odborníkom z iných miest.
