Článok pokračuje pod video reklamou
vedela, že je mŕtva? A nielen ona...
Celý príbeh sa odohral pred dvoma rokmi v Banskej Štiavnici. Rodina Červeňova mohla byť dovtedy pokojne príkladom rodinnej idylky. Edita Červeňová bola vo svojich 34 rokoch spokojnou matkou dvoch detí, 18 - ročný syn a 13 - ročná dcéra sa svojim rodičom vydarili. Po manželovom návrate zo zahraničia po 16 rokoch od prvého pôrodu však nečakane otehotnela. „Bol to pre mňa šok, lomcovali mnou zmiešané pocity.“ Známi sa čudovali, keď sa rozhodla dieťa si ponechať, veď konečne mohla viesť voľnejší život.. „Veľmi mi pomohol primár nemocnice, doktor Špila. Na jeho slová, že dieťa je dar, nikdy nezabudnem.“
Tehotenstvo prebehlo bez komplikácií, mamička i bábätko si užívali pohodu. Piateho júla, presne dva týždne pred pôrodom, sa odrazu v byte na sídlisku rozdrnčal telefón. Neustále telefonovali známi, priatelia, ktorí vyjadrovali deťom úprimnú sústrasť nad nečakaným skonom ich mamičky a novorodeniatka. „Pýtali sa, kedy bude pohreb, manželovi na ulici susedia sústrastne potriasali ruku. Dcéra prišla domov celá roztrasená, lebo naša známa ju nazvala nešťastnou sirotou. Ľudia volali dokonca aj do pôrodnice.“ Primár Špila sa následne informoval u svojich banskobystrických kolegov, či náhodou k smutnej udalosti nedošlo u nich.
Najhoršie chvíle však na rodinu ešte len čakali. Odhodlanie brať celú záležitosť športovo, aby negatívne pocity nemali na dieťatko neblahý vplyv, z nastávajúcej mamičky opadlo po absolvovaní predoperačných vyšetrení. Pripravovala sa totiž na pôrod cisárskym rezom. Hrôza predchádzajúcej udalosti na ňu celou ťarchou doľahla napokon pol hodinu pred samotným zákrokom. Po pichnutí tzv. náladovky ju pochytil panický strach, že naozaj zomrie. „Dostala som záchvat plaču. V duchu som prosila Boha, aby mi dovolil aspoň raz uzrieť dieťatko a pobozkať ho a potom nech sa stane jeho vôľa.“
So svojím strachom Edita našťastie nezostala sama. Spolu s ňou to prežívala celá pôrodnica. „Sú to fantastickí ľudia, úžasný kolektív. Takú ľudskosť, ako tam, málokedy cítiť v našich nemocniciach. Oni ma dali dohromady, pozbierala som sa a povedala si, že bude ako má byť. Aj touto cestou sa im chcem znova poďakovať.“
Príbeh rodiny z Banskej Štiavnice sa napokon skončil šťastne. Ak to bol pokus ublížiť im, nevyšiel. Červeňovci sa ešte viac zomkli. Tvrdia, že malý Dávid je tým najkrajším, čo ich za posledných desať rokov mohlo postretnúť. A kto bol skutočným šíriteľom nepodloženej správy? Povráva sa, že niekto z neďalekej Banskej Belej. Prečo, nevedno. Domáca pani však tipuje skôr na domácich, tvrdí, že Štiavnica sa nezaprela. Od čias Janka Chalupku a jeho charakteristiky pomerov v malých mestách na Slovensku predsa ešte tak veľa vody neodtieklo..
