„Veru,“ potvrdí mi Anastázia Perská, „kým sme nemali schodolez, trápila som sa cestou von i cestou domov s invalidným vozíkom svojho syna. Samozrejme, aj so „živým nákladom“.“ Táto jednoduchá žena mi vzápätí vyrozpráva životný príbeh, ktorý zmenil ich životy na nepoznanie. Jej život, život jej synov a spolu s nimi aj život päťročného vnuka pani Anastázie – Dávidka.
„Naše trápenie sa začalo zhruba pred tromi rokmi, keď začala Vojta pobolievať hlava a tŕpnuť prsty na ruke. Obehali sme lekárov, ale až v Bratislave nám po pár mesiacoch určili konečnú diagnózu: vyskočená platnička, ktorá tlačila na miechu,“ posťažovala sa trojnásobná mamička odrastených detí a náhradná matka malého chlapčaťa. Táto diagnóza dokázala pripútať dnes 35-ročného muža takmer nadobro k invalidnému vozíku.
„Vojto prekonal detskú mozgovú obrnu, ale okrem úkonov vyžadujúcich jemnú motoriku bol úplne sebestačný. Stačilo málo a o všetko ho pripravila nečakaná choroba. Bolesť hlavy sa totiž čoskoro zmenila na totálnu neschopnosť chodiť, sedieť, precitnúť. Lekári neboli v jeho prípade ani trošku optimistickí, ale ja som chcela naspäť svojho Vojta. Toho, ktorého som mala predtým, nie bezvládne a zdeprimované dospelé dieťa,“ vysvetlila svoje odhodlanie nevzdať sa rázna pani Anastázia. Okrem toho, že mala na starosti vtedy trojročné dieťa, opustené svojimi rodičmi (otcom dieťaťa je jej druhý syn), nevzdala svoj boj, a keď zložil zbrane jeden lekár, ihneď vyhľadala ďalšieho. Zavialo ich až do Bratislavy, kde nasledovala operácia a trojmesačná hospitalizácia. Ako inak – v nemocnici bola pečená-varená nielen Vojtova mama, ale aj malý Dávidko. „Nemala som ho kam dať, a keby aj áno, nechcel sa odo mňa ani len pohnúť,“ spomína dnes už s úsmevom na zlé časy obetavá matka. „Vieš, mamina, keď ja ťa tak veľmi ľúbim,“ dodá okatý Dávidko a uštedrí svojej „mamine“, ako ju bez zaváhania volá, silné objatie. Príbeh, ktorý sa nakoniec skončil menej tragicky, než dokázala „veda“ pripustiť, je príbehom predsavzatí, odhodlania, vytrvalosti i „láskavej tvrdosti“. Práve „láskavá tvrdosť“ pani Anastázie posunula Vojta na vyšší stupienok kvality života. „Čubirková. Tak som jej hovoril. Aj to, že ma týra,“ smeje sa Vojto a mama na neho pozrie mierne karhavo, ale zároveň pohľadom plným lásky. „Veru. Musela som ho z toho dostať. Za tri mesiace sme v Bratislave minuli všetko, čo sa nám podarilo dovtedy ušetriť. Prišli sme domov a nemali sme ani na suchý chlieb. Musela som predať počítač – Vojtovu lásku, len aby sme mali ako preklenúť to najhoršie. Mala som sa snáď vtedy vzdať a nechať svojho syna tak? Aký význam by potom malo všetko to trápenie?“ pýta sa pani Anastázia, hoci dnes už pozná odpoveď celkom presne. Po zhruba osemnástich mesiacoch Vojto nielen normálne sedí, skúša samostatné jedenie, či dokonca prejde po vlastných zo svojej izby do kuchyne alebo kúpeľne, ale sa dokonca aj vzdeláva pomocou počítača a internetu.
„Chodím na počítačový kurz do Nitry, v októbri by som mal získať certifikát a chcel by som sa zamestnať. Získať prácu na doma,“ prezrádza svoje plány do budúcnosti mladý muž. Hoci ruky ho poslúchajú iba veľmi sporadicky, Vojto si svoj spôsob našiel. Počítač ovláda bezchybne a rýchlo, a to svojimi nohami. „Počítač mal vždy rád. Tak som mu ho kúpila na splátky, keď sme zvládli to najhoršie. Stále za ním vzdychal. Ale povedala som mu, že to nebude zadarmo. Že sa musí snažiť a prestať sa ľutovať. Chvalabohu, zvládli sme to. Pomohlo liečenie v Kováčovej, kde videl, že nie je jediný s takýmto osudom, a svoje urobili aj články, ktoré som vystrihovala z časopisov, aby Vojto videl, že jestvujú aj ľudia s horším osudom. A tvrdý tréning. Občas až veľmi. Aj teraz čakáme každú chvíľu rehabilitačnú sestru. Nesmieme poľaviť,“ zavŕši pani Perská. A Vojto sa iba usmieva. Aj keď jeden tieň mu tvárou predsa len prejde: „Všade, u každého lekára i na liečení mi do karty automaticky zapísali, že som postihnutý aj duševne. Veľmi ma to hnevalo. Nemali pravdu. Nakoniec mylnú diagnózu potvrdili psychologické testy. Veď ktorý podnikateľ by ma zamestnal, keby si o mne prečítal takúto informáciu?“
Dávidko, keď počuje o počítači, posunie sa bližšie ku mne: „Vojto je šikovný. Vie všetko. Učí aj mňa.“ Nakoniec mi čo-to predvedie na počítači aj Vojto. Ovládanie myši nie je žiaden problém. A ako prezrádza, najradšej má internet. Možno preto je jeho snom možnosť pracovať pri vytváraní webových stránok. Ktovie, azda to bude už čoskoro...
Katarína Kopcsányiová
