Do Uličky slávnych nosov v Kremnici pribudli Stano Radič a Jaroslav Filip

musel výtvarník Miroslav Ronai robiť aj na druhej plastike. Tá patrila celkom nečakane Stanovi Radičovi. Uličku slávnych nosov vymyslel paradoxne práve on. „Nad uličkou sme premýšľali už pred rokmi. Mala to byť paródia Hollywoodu, no zároveň to mal byť akýsi celkom vážny humoristický panteón. Len sme sa nevedeli zhodnúť, ktorú časť tiel humoristov sem umiestňovať. S myšlienkou, aby to bol nos, prišiel práve Stano. Malo to logiku. Satirik sa bez dobrého nosa nezaobíde,“ povedal nám Roman Vykysalý, člen tvorivého tímu gagov. Autori myšlienky spočiatku uvažovali, že by do uličky umiestňovali aj nosy žijúcich osobností, no odchodom Jula Satinského a po ňom Jara Filipa sa koncepcia zmenila. Ulička sa stane akýmsi humoristickým nebom na zemi. Odhalenia plastík sa zúčastnili rodinní príslušníci oboch osobností. Ivete Radičovej asistoval pri odhaľovaní plastík aj premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý si nostalgicky zaspomínal na jednu z predvolebných kampaní, keď mu po jednej ruke stál Stano Radič a po druhej Jaro Filip.
„Nos humoristu musí vyňuchať každý detail, ktorý nefunguje. Musí dokázať dať do neho frčku tak, aby rozosmial, no neurazil,“ skonštatovala pod plastikou nosa svojho manžela Iveta Radičová. Riaditeľ festivalu Ján Fakla sa neubránil dojatiu, hoci je skalopevne presvedčený, že na každú osobnosť z uličky nosov treba spomínať s dobrou náladou. Tak, ako by si to oni sami želali. „Pred rokom sme v tejto uličke stáli so Stanom Radičom a otvárali ju. Nedá mi pri tom nespomenúť jeho aforizmus. Čím menej človek na seba myslí za živa, tým viac na neho myslia po smrti,“ povedal Ján Fakla. Tvorivý tím gagov svojmu kolegovi Stanovi sľúbil, že gagy pripravia tak, ako by si to predstavoval on. Sľub splnili do bodky. Dvadsiaty piaty ročník festivalu humoru patril k najkvalitnejším. Ulička slávnych nosov už teraz púta pozornosť návštevníkov mesta a v budúcnosti by tu chceli počas celého roka organizovať zaujímavé humoristické a kultúrne podujatia. „Na našich priateľov nechceme zabudnúť. Ale keby sme tu ronili slzy, ešte by sa tam hore mohli uraziť. Možno si na nich vždy zaspomíname minútou smiechu,“ povedal Roman Vykysalý.