u do Banskej Štiavnice. V dedine sa zriadila mýtna stanica, prvé správy o nej pochádzajú z roku 1342. V slovenských dejinách má Sv. Anton dôležité postavenie. Postavením kaštieľa tu vybudovala svoje sídlo rodina Koháryovcov, ktorá sa postupne stala jedným z najväčších pozemkových vlastníkov v rámci Slovenska. Koháryovci zastávali dôležité funkcie pri kráľovskom dvore, boli dedičnými županmi Hontianskej stolice. Ich zásluhou, ako aj zásluhou ich potomkov nesúcich prídomok Coburg (po vymretí rodu po meči), obec patrila k významnému hospodárskemu, kultúrnemu a duchovnému centru regiónu. Sv. Anton nadobudol charakter zemepánskeho mestečka. Okrem správy Sitnianskeho panstva a mýtnej stanice sa v jeho bezprostrednej blízkosti, ale aj priamo v ňom, nachádzali hutnícke a úpravnícke zariadenia na spracovanie vyťažených rúd. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, tradičnými dedinskými remeslami – mlynárstvom, kováčstvom, prácou v banských a hutníckych zariadeniach.
Milan Jaďuď vykonáva funkciu starostu druhé volebné obdobie. „Predtým, ako som začal vykonávať prácu starostu, som nezastával žiadnu funkciu vo verejnej správe,“ vysvetľuje na úvod. Svoje prvé volebné obdobie starostovania by podľa jeho slov zhodnotil viac pozitívnejšie, ako je súčasná situácia. „Nástup do funkcie v roku 1999 bol pre mňa dosť náročný, pretože obec vtedy postihla jedna zo živelných katastrof – povodeň. Zostali tu dosť veľké škody, ktoré bolo treba naprávať,“ spomína na svoje začiatky. Vedeniu sa podarilo napraviť narobené škody aj vďaka finančnej podpore vlády, ktorá im zo štátneho rozpočtu vyčlenila približne 13 miliónov korún. V rámci rekonštrukčných prác, ktoré sa v obci urobili, treba spomenúť dokončenie obecného vodovodu. „V súčasnosti máme iba jednu malú lokalitu, kde sa nám vodovod nepodarilo dotiahnuť. Preto táto lokalita ešte nie je zásobovaná vodou,“ hovorí Milan Jaďuď a pokračuje: „K dnešnému dňu však už máme vydané stavebné povolenie a verím, že na budúci rok do spomínanej lokality vodovod zavedieme. Vybrali sme už aj dodávateľa týchto prác. Momentálne všetko závisí od toho, kedy získame potrebné financie.“ V predchádzajúcom volebnom období sa obecnému úradu podarilo splynofikovať celú obec. Robila sa na dve etapy, kedy sa v prvej fáze napojila na plyn hlavná trasa domácností a neskôr aj odbočky. „Som veľmi rád a spokojný, že sa nám podarilo zrekonštruovať základnú školu v plnom rozsahu. To znamená, že sa urobili vonkajšie i vnútorné opravy budovy, vrátane plynofikácie. Môžeme povedať, že kým iné obce bojujú s problémom havarijného stavu budovy školy, nás sa to netýka,“ so spokojnosťou v hlase hovorí Milan Jaďuď. Čo sa týka súčasného smerovania obce, v pláne sú predovšetkým návrhy na projekty technického smeru – najmä stavebného charakteru. Na tieto plány chce vedenie obce použiť peniaze z eurofondov. Obec mala pripravený aj veľký projekt, ktorý sa týkal rozvoja cestovného ruchu. Zabezpečoval sa v rámci celého banskoštiavnického okresu. Išlo o veľký projekt, ktorého sa mali zúčastniť všetky obce okresu, vrátane mesta Banská Štiavnica a tiež celého mikroregiónu Južné Sitno. A o čo konkrétne išlo? To vysvetľuje sám starosta: „Boli vypracované návrhy na päť projektov v hodnote 25 miliónov korún. Žiaľ, neuspeli sme preto, lebo vraj stanovisko VÚC ako príloha žiadosti, nebolo v origináli a priložená kópia nebola overená. Takže na takejto, podľa nás, maličkosti, to všetko zlyhalo,“ neskrýva sklamanie Milan Jaďuď. „Tento neúspech nás neodradil a opätovne sme podali žiadosť na podporu z fondov EÚ na vybudovanie základnej infraštruktúry – verejné hygienické zariadenie, oprava miestnych komunikácií, zhotovenie javiska na rínku a rekonštrukcia miestneho rozhlasu v rozsahu 15 miliónov korún. Ďalší projekt máme podaní na rekonštrukciu MŠ vo výške 7,5 milióna korún.“ Nepochybne veľkým plusom Svätého Antona je výstavba v obci a podpora mladých rodín. Z Fondu rozvoja a bývania sa podarilo získať finančné prostriedky na výstavbu nových, moderných bytoviek. „Sme prví v bývalom okrese, ktorí sme s návrhom na výstavbu bytoviek prišli. Ide o moderný blok, v ktorom sú byty pre 10 rodín. K dispozícii sú garsónky, jedno, dvoj a trojizbové byty so základným vybavením. Jedna bytovka je už obývateľná, začiatkom augusta dáme do užívania aj druhú.“ Záujem o byty je veľký, preto sú uprednostňovaní predovšetkým obyvatelia Svätého Antona. A čo je určite veľkým plusom, v priebehu nasledujúcich dvoch rokov by mali „vyrásť“ ešte dve takéto moderné bytovky. Milan Jaďuď je síce rodákom z blízkej obce Beluj, no Svätý Anton si veľmi obľúbil. „Keď sme sa s manželkou rozhodovali, kde budeme žiť, rozhodnutie padlo na vtedajší Antol. Žijeme tu už 23 rokov a svoje rozhodnutie sme ešte nikdy neoľutovali.“ A ako vypĺňa svoj voľný čas? „Okolitá príroda je nádherná, bolo by na škodu, keby som ju nepochodil. Preto vo voľnom čase neuprednostňujem televíziu, ale vychádzky do prírody a poľovníctvo.“
Očarili ho meče a ďaleké Japonsko
Samotná obec Svätý Anton má niekoľko priľahlých častí, akýchsi lazov. Na jednom z nich, v osade Rovne, sme navštívili mladého človeka, Juraja Kubinca. Je to rodený Bratislavčan, do Antona sa presťahoval približne pred dvomi rokmi. „Tunajšia príroda je nádherná, doslova mi učarovala,“ týmito slovami nás Juraj privítal vo svojom skromnom príbytku. „Kúpil som si tu domček, ktorý chcem postupne zrekonštruovať. Tiež som si urobil takú maličkú záhradku, kde si dopestujem aspoň nejakú zeleninu.“ Pre nič – za nič sme však Juraja nenavštívili. Má zaujímavý koníček a zamestnanie zároveň. Venuje sa výrobe samurajských mečov. Dnes 30-ročného mladého muža táto práca oslovila pred desiatimi rokmi. „Meče však nielen vyrábam, venujem sa aj ich reštaurovaniu. Aj teraz mám niekoľko takých, ktoré potrebujú opravu.“ K naozaj nezvyčajnému, na Slovensku určite exotickému, koníčku sa Juraj dostal, keď chodil na tréningy japonských bojových umení. „Chodil som na karate, kobudo, aido a popri štúdiu na strednej strojárskej škole som vyrábal rôzne bojové zbrane. Keď som sa vrátil z vojenčiny, začal som sa venovať i kovaniu, kováčskej práci. Neskôr som mal možnosť a dostal som sa do Japonska.“ Obľúbený meč Juraj nemá, dokonca si žiadne nenecháva. „Viete, je to práca, živím sa tým. Naozaj to nie je sranda urobiť kvalitný meč. Veď výroba jedného trvá dva mesiace.“ Juraj má svoju dielňu, ktorá je zariadená ako tradičná japonská kováčska dielňa. Sú tu mechy i pec, k práci potrebuje i kvalitné drevené uhlie. „Nie však také obyčajné, ktoré sa dá kúpiť na každej benzínovej pumpe za pár korún. Ja k práci potrebujem kvalitné, z borovice.“ Meče sa vyrábajú zo železa. Ani to určite nie je zadarmo. Zaujímalo nás, či si ho Juraj kupuje, alebo mu ho niekto vyrába. „Železnú oceľ si vyrábam sám. Zo starých kramlí, klincov, či reťazí. Verte mi, tu, na dedine je ich neúrekom. Sú skoro všade, na povale, v stenách domu, dokonca aj v záhrade,“ vysvetľuje nám s úsmevom. Aj samotné leštenie takmer hotového meča si vyžaduje pomalú a precíznu prácu. „Keby bol meč nekvalitne vyleštený a proti svetlu by sa naň pozrel odborník, hneď by našiel aj tú najmenšiu chybičku.“ Jurajova cesta do Japonska nebola za oddychom, či turistikou. „Mal som tu svojho učiteľa a ten ma učil, ako správne meče vyrábať.“ Boli sme zvedaví, akí sú ľudia v Japonsku a čo ho v krajine vychádzajúceho slnka najviac očarilo. „Japonci sú ľudia ako my, so svojimi problémami a starosťami. Ich kultúra ich však naučila, že sa netreba na život sťažovať. Keď ich bližšie spoznáte a vytvoríte si určitú dôveru, dokážu sa otvoriť a hovoriť o tom, čo ich trápi. Je tam i krásna príroda. Nemôžete si ale len tak ľahnúť do trávy a oddychovať. V Japonsku totiž žije veľké množstvo jedovatých hadov a po malom uštipnutí je po vás. A i keď majú pestrú a zdravú stravu, ja sa nezapriem. Som Slovák a nedokázal by som žiť bez mäsa a našej stravy.“
Rezbárom až v dôchodcovskom veku
Vojtech Štang, 70-ročný rodák zo Svätého Antona, kedysi pracovník rudných baní, má krásnu a zároveň náročnú záľubu – rezbárstvo. „Prvýkrát som videl rezbára pri práci, keď sa snažil z dreva vyrezať koňa,“ spomína na prvý kontakt s rezbárstvom Vojtech. „Som samouk, nikto ma neučil, ako mám v ruke držať drevo, či rezbárske náčinie.“ Svoje diela nerobí pre to, aby zbohatol, skôr pre radosť. Keď sa však nejaký záujemca nájde, je ochotný urobiť veci aj na objednávku. Pod jeho rukami už z dreva ožilo mnoho zvierat, či biblických postáv. „Aj teraz pracujem na dvoch betlehemoch, tie by mali byť hotové do Vianoc. Robím s lipovým drevom a výroba jednej figúrky, napríklad z betlehema, mi trvá asi tak dva dni,“ informuje majster rezbár. I keď už má Vojtech sedem krížikov na chrbte, svojej záľube sa venuje každý deň. „Hneď od rána to ťahám do obeda, potom si trochu oddýchnem, zdriemnem a zase pokračujem popoludní, približne do piatej.“ Na jeho zdraví sa určite podpísala aj ťažká práca v baniach, no pri vyrezávaní si zaťažuje najmä ruky a chrbát, pred časom sa pridala ešte i cukrovka. A kde najďalej sa výtvory dostali? „Do susedných Čiech, kde je moja tvorba vystavená v múzeu v Hradci Králové. No niekoľkokrát boli i v Rakúsku.“ Zaujímalo nás, či svoju prácu neprezentuje napríklad na rôznych remeselných trhoch, kde je o takéto umenie veľký záujem. „Nie, nemám potrebu sa verejne prezentovať. Rezbárstvo je pre mňa srdcová záležitosť a kto chce, cestu si ku mne nájde.“
Autor: pripravila Lenka Ihradská
